More vôbec nemusí byť veľké a nemusí byť ďaleko. More za domom mojej babky vzniklo takto: raz, keď babka dávala sliepkam raňajky, padla na ňu kvapka. Potom druhá a za ňou celé more kvapiek.

– Čo to má byť? Kde je oblak? – čudovala sa moja babka.

Ako sa tak dívala do oblohy, zbadala dve zelené topánky. Vedľa nich ďalšie zelené topánky a ďalšie a ďalšie. Celý obchod zelených topánok.

– Joj, či som
zábudlivá! Veď je dnes sobota – a to sa sušia vodníci!

Prizrela
sa lepšie - a naozaj: z každej topánky si trčal vodník a pokojne
kvapkal.

– Héj! Nemohli by ste sa sušiť o kúsok ďalej? Sú tu sliepky! – skríkla babka.

– A ľudia, –
ticho dodala.

Vodníci sa pohli trochu doprava, presne a dom. Keď sa dosušili, kaluž za domom nebola už kaluž, ani jazierko, bolo to menšie more. Doteraz vedela o ňom iba moja babka a ja. A práve do tohto vodníckeho mora spadli pri
sušení dve zelené topánky vodníka Pleska.

– Pretože každé poriadne more má svojho kráľa, jedna z nás by mala byť kráľovnou. Myslím si, že mi to pôjde celkom dobre, – ozvala sa ľavá topánka.

– Pravá noha je
dôležitejšia. Mala by som to byť ja, – vyhlásila pravá topánka.

– Ťažko. Máš
odtrhnutý jazyk, ledva ťa počujem.

– A ty si trčíš
z mora von! Kráľovná, čo sa do kráľovstva nezmestí! – zasipela pravá topánka.
Ale pretože sa pošmykla, spadla do vody, bublala a nikto jej nerozumel.

Aké ľahké je stať sa morskou kráľovnou, podupkávala si od radosti ľavá topánka. O chvíľu ju to však omrzelo. Predsa nebude šéfovať vlastnej rodine!

– Tak sa už toľko
nezlosti. Budeme sa striedať, dobre? – povedala o chvíľu.

– Veď aj tak nemáme komu kraľovať...

Zrazu kde sa vzal, tu sa vzal, bol tu vodník Plesk. Vrátil sa po svoje spadnuté topánky.

– Prišiel som si po
vás. Darmo, aj vodník má svoju hrdosť. Medzi ľudí bosý ísť nemôžem.

– Ale bez nás zostane z vodníckeho mora obyčajná kaluž, – jajkali topánky.

– Toto že je vodnícke more? – neveril svojim očiam Plesk.

– Je! – skríkli
topánky.

– A vedia o tom vodníci?

– Nevedia, –
vzdychali topánky a utrápene sa pozerali na Pleska.

Plesk si sadol na breh svojho mora.

– Takže mám aj ďalej zostať bosý?

– Máš... – povedali
topánky a ľavá mu jazykom vďačne pohladkala nohu.

– No... Myslím si, že je najvyšší čas, aby sa o svojom mori dozvedel aj ostatný vodnícky svet, –
zdvihol sa Plesk a čľupkal si to preč, presnejšie do babkinej studne.

Dlho stáli topánky vo svojom mori a striedavo kraľovali jedna druhej. Vymieňali sa až do soboty, kým sa znova neprišli sušiť vodníci.

A vtedy sa to začalo.

Cup! Plesk! Žblnk! Špľach!

– Vodníci nám
posielajú poštu!

– A farebnú!

Naozaj. Okolo topánok padali žlté, červené a modré kvapky.

– My žltáčiky sme zo žltej rozprávky! – pišťali žlté kvapky.

–A my červenáčiky z červenej!

– My sme z modrej rozprávky a všetko zamodríme! – rozťahovali sa modré kvapky.

– Tak to teda nie,
lebo my vám skočíme do vlasov, a hneď tu bude zelené more! – nadúvali sa
žltáčiky.

– A keď vám my
šliapneme na nohu, bude tu more fialové! – robili sa dôležité červené kvapky.

– Dosť! – skríkli obe topánky. – Nezdá sa vám, že ste tu na návšteve? Toto je vodnícke more
a hotovo! Žiadne miešanie farieb tu nebude!

– A my by sme sa
tak rady miešali... – vzdychali žltáčiky. – U nás je všetko žlté. Ako keby sa každý díval cez žlté okuliare. Keď sliepočka na jar vysedí kuriatka, v našej žltej rozprávke sa úplne stratia. Všetci ich počujú pípať sliepočke pod krídlom, ale nikto ich v tom žltom svete nevidí. Kohút im musí červenou farbou namaľovať hrebienky. Sliepočka by si deti inak nevedela spočítať. Tak je to u nás, – zosmutneli žltáčiky.

– V našej rozprávke je všetko červené! Preto v nej nevidno ani Červenú čiapočku...

– Vy nemáte Čiapočku?
– zhíkli topánky.

– Máme. Zelenú. Je to výnimka z pravidla.

– Ešteže tak.
A čo vlk? Toho máte?

– Máme, no čo
z toho, keď ho naša Zelená čiapočka vždy ponúkne zelenými čerešňami?
Vlkovi príde zle od žalúdka a k babke sa nikdy nedostane.

– Ani ju nezožerie?

– Nie.

– Ani ho poľovník nehodí do studne?

– Nie.

– Škoda peknej
rozprávky. A čo u vás? – spýtala sa pravá topánka modrých kvapiek.

– V našej
rozprávke je všetko modré. Ľahko sa stane, že sa prechádzaš a vôbec nevieš, či je ešte nad tebou modrá obloha, alebo si už v mori. Ryby sú z toho také dopletené, že sa pre istotu učia chodiť. Potom ich musia nosiť morské koníky na chrbte, lebo chodiť po plutvách je nezdravé. A môže sa stať, že nepozorné veľryby, čo rady striekajú vodu, začnú zrazu vyfukovať obyčajný modrý vzduch. A to tak píska, že najlepšie je z modrej rozprávky utiecť.

– Tak je to teda, –
kyvkali šnúrkami topánky.

– Myslíme si, že sa trochu môžu pomiešať, čo povieme? – spýtali sa jedna druhej a hneď si aj prikývli.

Odvtedy sa v mori za domom mojej babky vždy fialovie, keď dozrievajú slivky. To sa miešajú červené a modré kvapky. Keď rastie tráva, more sa zelenie, lebo sa v ňom naháňajú žlté kvapky s modrými. A keď sa začnú pýriť
paradajky, vtedy zoranžovie celé more aj so záhradou. To sa objímajú žltáčiky
s červenáčikmi.

Nuž, takto je to s morom mojej babky. Ako dobre, že o tom viete, lebo moja zábudlivá babka medzitým dávno zabudla, že vôbec nejaké more vlastní.