Babka má návštevu

Je sobota popoludní. Mama sedí v písomkách, občas vykríkne a chytí sa za hlavu, a ocko sleduje dôležitý medzištátny futbalový zápas a tiež vykrikuje a chytá sa za hlavu, ale oveľa častejšie ako mama. Ocko bude ešte najmenej hodinu prilepený na obrazovke televízora, čo mi vyhovuje, lebo vtedy je voľný počítač a ja si môžem behať po internete. Ako vravím – super leháro, keby. Keby naša babka nehrkotala v kuchyni, necilingala príborom a nepospevovala si áriu z opery Porgy a Bess. Páááľavááá, nebo úúúľavu dááávááá... Keď babka hrkoce v kuchyni a spieva, vtedy je mimoriadne dobre naladená. Možno nám robí puding.

– Čo keď nám babka robí puding? – ozval sa ocko /som evidentne po ňom/.

– Stavím sa, že to bude nejaký špeciálny šalát, – zasmiala sa mama a zjajkla, ale to nebolo pre ten šalát, ale preto, že narazila na písomku Igora Hlaváča. Ja poriadne ani neviem, ako Igor Hlaváč vyzerá, ale viem, že je maminou nočnou morou. On má určite iba tri mozgové bunky! vykrikuje mama často. A všetky tri na hokej! To, že Igor je perspektívou nášho mesta v hokeji, to som počula od našich báb. Simona má dokonca jeho fotku z mestských novín nalepenú na zošite /našťastie to nie je matematika/ a keď o Igorovi hovorí, nezabudne dodať, že sa s ním osobne rozprávala a prižmuruje oči ako nejaká treťotriedna herečka.  Taká nechuťáčka. Na našu mamu nerobí zatiaľ Igor žiadny hokejový dojem. Len krúti hlavou a bubnuje červeným perom o stôl.

Našu dilemu rozriešila babka osobne. Otvorila dvere a slávnostným hlasom nám oznámila:

– Pripravila som  také malé občerstvenie. Budeme mať hostí.

– Hostí? – vyskočila mama a splašene sa poobzerala po obývačke, v ktorej sa práve žilo a ktorá slúžila domácim a nie hosťom. Teda aby som bola presná: tatík mal na sebe tepláky a tielko, tie svoje fety si hodil pod fotelku, na stolíku mal pred sebou šupky z arašidov a pomaranča. Mama mala na hlave chochol, v ktorom mala zapichnuté tri špagety, lebo si pred hodinou skúšala nový účes, potom naň zabudla a začala opravovať písomky. Okrem toho sa dnes u nás ešte neutieral prach a jedna okrasná tekvica na podnose už začala z jednej strany mäknúť. A aby bol dojem úplný, naša Xara ležala s ňufákom zaboreným do ockových pohodených ponožiek a nikoho k nim nechcela pustiť.

– Neplašte sa, prídu až o hodinu.

– Pre mňa môžu prísť aj teraz, – povedal ocko a netušil, v čom je problém.

– A kto vlastne príde? – šepla mama.

– Ruženka s pánom Sádeckým, – povedala babka a zmizla v kuchyni.

Kto? Ruženka a pán Sádecký? To má byť čo?  Babka ich pozvala oboch? Mňa asi rafne! Mám babke povedať o Sádeckom? Čo urobiť? Čo len urobiť? Musím predsa svoju babku chrániť! Nechávam mamu bezradne pobehovať po obývačke a prispôsobovať ju hosťom a idem do kuchyne za babkou. Cestou mame vyberám z vlasov tie špagety, ale ona si to ani len nevšimla. V kuchyni je nachystané ako pre zahraničnú delegáciu: klasický trhák našej babky - ovsené guľky s kvapkou rumu a strúhanými jablkami, ovocný šalát z hrozna, banánov, jabĺk a pomarančov /mňam!/ a misky plné sušeného ovocia.

– A vieš, čo budem k tomu podávať? – ligocú sa babke oči.

– Neviem...

– Arabskú kávu. To dáš do šáločky trochu vajcového koňaku, zaleješ kávičkou a navrchu ozdobíš šľahačkou... –  babka ešte prezrádza akési finty okolo arabskej kávy, ale nie som schopná počúvať ju. V duchu vidím ten obrovský cukrárenský zákusok, ktorý objednala babka pre vychrtlého Sádeckého, a Kláru ako mi hovorí: Pósnam uja Sádeckecho. Chodý k nam trochu klébetovat s mójou bápkou. Už ho vidím, ako klebetuje, díva sa Klárinej babke hlboko do očí a možno jej aj obdivne bozkáva ruku ako v starých filmoch. Nedokážem to babke teraz povedať. Čo urobím, ak sa chytí za srdce a zrúti sa na podlahu? Darmo zhodila kilá, ani ňou nepohnem. Môže napríklad dostať infarkt. Na to radšej ani nemyslím. A tak sa usmievam ako retard a prikyvujem jej. – ...takže nezabudni: štipôčka škorice môže urobiť malý zázrak, – končí babka prednášku a hladká ma po hlave, lebo som pozorne počúvala.

– A je to! – otvorí mama dvere kuchyne a ja nepoznávam našu obývačku. Je tam vyvetrané, povysávané, utretý prach, mamine písomky zmizli aj s písomkou trojbunkového Igora Hlaváča, na stolíku už nie sú šupky z arašidov a pomarančov, ocko má čisté ponožky a dokonca Xara sedí spôsobne ako tie ozdobné psíky, čo si malomeštiaci stavajú do predsiene, lebo je to štýlové. Futbal síce v televízii vysielajú, ale ocko už nekričí a nehrozí sa rozhodcovi. Je pripravený na návštevu. Nosíme na stôl do obývačky babkine výtvory a čakáme.

Ciling, ciling, ciling.

– To sú oni! – vyskakuje babka a ide privítať návštevu. Som zvedavá na toho chudáka Sádeckého, ktorý hrá na dve strany. Ako sa bude tváriť a tak..

– Nech sa páči dnu. A nevyzúvajte sa, my si nato vôbec nepotrpíme, – klame mama /ešte je teplý vysávač/.

– Ruženka, dovoľ, aby som ti predstavila svoju dcéru a zaťa, – obracia sa babka na Ruženku.

– Veď my sa takto z videnia aj poznáme, pravda? – usmieva sa mama /mohla som jej vo vlasoch tie špagety nechať, malo by to šťavu/.

A teraz to príde! Babka ide predstaviť toho drzáka Sádeckého!

– A toto je pán Sádecký, Ruženkin bratanec.

Na chvíľu mi vypadol zvuk. Všetci sa usmievajú a usádzajú sa okolo tých babkiných dobrôt. Rýchlo idem dolu za Klárou. Zúrivo zvoním, kým mi Klára neotvorí.

– Achój! Čó sa stálo? S bápkou nyječó?

– Ale nie. Všetci sú ókej. Len mi povedz, prosím ťa.... – lapám dych, lebo som nešla výťahom, ale peši.

– Pot dnu! A čo som ty malá pófedat?

– Že... že ujo Sádecký je bratanec tvojej babky!

– Nó a? Čó ma byt? Népytala si sa. Čó som tvoj osnamovatelnyk?

Klára vyzerala na chvíľu ako veľký pštros, ktorý ma už-už ďobne do tej mojej hlúpej hlavy.

– Prosím ťa, daj si pohov! Vyzeráš ako Bublina.

– Púplina?

– Keď ďobala Marekovi do hlavy a jačala: Kto to kedy videl maľovať fialové jablká?

– Tó urobila? Ótporne!

– A ty presne tak vyzeráš!

– Éšte to tak! – začala sa Klára smiať a zo mňa spadlo všetko to napätie okolo babky a uja Sádeckého. Vošli sme do kuchyne a otvorili sme chladničku. Keby nás teraz videli naše chudnúce babky!

– Néch si len sobkaju ovocijé. My máme lépšiju pochutku, – zamľaskala Klára a vybrala z chladničky dva nádherné čokoládové zákusky, na ktoré nastriekala dva megakopce šľahačky. Teraz by mohol zazvoniť tuším aj Peter a nemal by šancu.