| Fialové jablká / 21 |
|---|
Som rada, že aj my máme svojho Sokrata
Beží dejepis. Odpovedá Simona, tak jej treba. Iba čo gúľa očami po triede, lebo sa nenaučila. Vždy tak robí a všetci jej šepkajú. Pchajú sa jej kamsi, lebo ona im vždy za to dovolí kúpať sa cez prázdniny v ich bazéne. A keď doodpovedá, ešte sa každému chváli, aká je šikovná, lebo to vraj dosiahla prirodzenou inteligenciou. Ani sa nemusela nič učiť, lebo ona to má na háku. Aj tak jej fotrovci o dva roky vybavia gympeľ. Ako dobre, že sedíme s Klárou vzadu. Najprv síce sedela v prvej lavici vedľa Mareka, ale malý Pipiš sa sťažoval, že nič nevidí. Potom učka prišla na to, že Klára je vlastne najvyššia z triedy. A možno dala na moje slová. Išla som totiž za ňou a poprosila som ju, aby Kláru presadila ku mne, lebo ona býva v našom vchode, a ja ju tak môžem lepšie učiť po slovensky. Asi to znelo múdro, lebo učka posadila večne hladného Miša dopredu a Kláru ku mne. Kým Simona odpovedá, listujeme si v dejepise v nasledujúcej látke. A tam, na strane dvadsať je portrét Adama Františka Kollára. Vyzerá úplne ako náš riaditeľ! Až na ten účes, samozrejme. Pozrieme sa s Klárou na seba a začíname sa smiať. Keby sme sa aspoň smiali potichu. Klára pripomína somára, lebo híka, a ja som asi zdedila astmatický smiech po svojej babke. Sipím, ako keby som bola nejakým zaklínačom hadov.
– Petra! Klára! Čo je to tam? – zdvíha hlavu Alexander Veľký.
Nemôžeme odpovedať, lebo sa ešte stále smejeme. Zohýname sa pod lavicu, Alexander Veľký vstáva a Simone zatiaľ rýchlo šepká malý Pipiš, ktorý sa v bazéne u Kláry v lete naučil potápať.
– No tak dievčatá! – stojí nad nami dejepisár a hľadí do nášho otvoreného dejepisu na dvadsiatej strane.
– Ten Kollár vyzerá ako náš riaditeľ, čo poviete? – pozrie sa zrazu na nás a my vieme, že on vie, na čom sme sa smiali.
– Prépačte, – hovorí Klára.
Alexander sa obráti a stihne ešte zbadať, ako Pipiš natŕča Simone učebnicu. Aspoň na niečo bol ten náš smiech dobrý. Škodoradostne pozorujem tú odpornú Simonu, ako bola prichytená pri klamstve.
– Už minule som si všimol, že si sa neveľmi učila. Dnes si mi to iba potvrdila. Sadni si, dávam ti päťku.
Kým Alexander Veľký zapisuje päťku do klasáka, Simona iba mykne plecom a so zdvihnutou hlavou odpochoduje do lavice.
– Óna je všdy taka chlupa? – šepká mi Klára.
Opatrne prikyvujem, aby si náhodou dejepisár nezmyslel vyvolať nás. Ale asi nie, lebo vstáva a začína vysvetľovať novú látku.
– Dnes si niečo povieme o slovenskom Sokratovi. Petra s Klárou už naň natrafili. Kto je to, Petra?
– Adam František Kollár, – hovorím a už mi nič nie je smiešne. Mám totiž rada, keď náš Alexander vysvetľuje. Má akýsi premenený výraz tváre. Rozpráva nám všelijaké perličky a hovorí nám, prečo sa niektoré veci v histórii stali tak a nie inak.
– Viete, že Adam František Kollár kládol dôraz aj na vyučovanie dejepisu a morálky?
Pri slove morálky sa Alexander opovržlivo pozrel na Simonu, ktorá len mykla druhým plecom. Keby sa tak na mňa pozrel, ako na nemorálnu, asi by som sa zbláznila alebo čo.
– Viete, čo žiadal? Náboženskú slobodu a úrady aj pre nešľachticov! Šľachta sa mu pomstila tak, že jeho knihy sa verejne pálili na bratislavskom námestí.
– On napísal gramatiku turečtiny? – vykríkol neveriacky Makovník s nosom zaboreným na strane dvadsať.
– Ak budeš pozorne čítať, dozvieš sa, že vedel nielen po turecky, ale aj po perzsky, hebrejsky, grécky, latinsky, francúzsky, maďarsky a učil sa dokonca všetky slovanské jazyky.
– To je sila! – povedal Makovník a obdivne stíchol, lebo vždy sa chvastal, že okrem angličtiny vie hovoriť aj po nemecky po svojom dedkovi, aj po francúzsky po svojej babke.
– Ako sa tak mohol naučiť hovoriť toľkými jazykmi? – krúti hlavou Anita Pokorná, ktorá statočne bojuje s angličtinou a vždy boj prehrá. Neviem sa naučiť slovíčka. Ako to len niekto dokáže? čuduje sa vždy Anita. Anita je však najlepšia v matematike v celom ročníku. V olympiáde vyhrala okresné kolo.
– Niekto má na to jednoducho hlavu. A nezabúdajme, že Adam František Kollár pochádzal z chudobných pomerov a len svojou múdrosťou dosiahol, že ho Mária Terézia poverila dôležitou úlohou: aby vypracoval návrh na reformu gymnázií. Vidíte, čo všetko možno dosiahnuť usilovnosťou, – skončil svoje vysvetľovanie náš Alexander a sadol si.
Potom sme si ticho odpisovali do zošitov poznámky o Kollárovi, kde som sa dozvedela, že Mária Terézia mu udelila v roku 1777 šľachtický titul. Jemu, ktorému šľachta verejne pálila knihy. Akosi tomu nerozumiem, ale som rada, že máme aj my svojho Sokrata.
|
|
| Názory čtenářů |
10.01.2010 15:47
 patafyzik  
|
jojo |
10.01.2010 16:27
 josefk
|
asi Slávy bratr? :) |
10.01.2010 16:40
 sokrates
|
já su taky rád :-))) |
10.01.2010 17:42
 malékulatékolečko
|
:-)
|
10.01.2010 18:27
fungus2 |
|
11.01.2010 10:42
 adammi
|
Do kelu, ako to, že jeden Adam vie toľko a druhý sotva rodný jazyk? Asi chýba tá usilovnosť...*** |
11.01.2010 13:24
 Montrealer
|
Nebyl to ten Kollár, co napsal Slávy dceru?
Stůj noho posvátná
(místa jsou kamkoliv kráčíš) |
11.01.2010 14:30
 baucis
|
Nie, to bol iný Kollár |
11.01.2010 22:09
Haber
|
* |
Přidat názor ...nápověda k hodnocení  |
|---|
(Pro přidání názoru je třeba se přihlásit)
|