Fialové jablká / 15 |
Nepozdravila som sa Alexandrovi Veľkému
Dnes si do školského batoha vkladám svoju malú hnedú sovu s tajomným zošúchaným nápisom na čele. Skúsim ešte raz, či je čarovná. Dnes je totiž streda. Nech sovička ukáže, čo dokáže!
– Čo to máš? – ozve sa mi za uchom babka. Nikdy nepochopím, ako pri svojej slonej váhe dokáže tak ticho chodiť po byte.
– Sovu.
– Sovu? Ukáž! – berie babka moju sovičku do rúk a pozorne si ju obzerá.
– Vyzerá ako Landovský. Ten český herec, – povie napokon.
– No babi!
– Môžem ja za to, keď tak vyzerá? A kde si ju zobrala?
– Daroval mi ju jeden predavač.
– Daroval? V dnešnej dobe niečo darovať je veľmi zvláštne...
– Vieš, chcela som si ju kúpiť, ale nechcel mi ju predať. Povedala som mu, že by bola mojím talizmanom a on stále, že nie je na predaj, nie je na predaj. Až napokon, keď som chcela odísť, mi povedal, že mi ju daruje, lebo vraj bude určite v dobrých rukách.
– To je ako v nejakej rozprávke. Musí to byť dobrý človek ten predavač.
– A vieš, že je táto sovička tak trochu čarovná?
– To hádam nie, Petruška moja.
– Želala som si, aby som stretla Petra, a aj som ho o chvíľu stretla. No? Čo ty na to? Ak si si ešte nevšimla, tá sova má na hlave nejaký zošúchaný nápis. Asi ten má takú moc! – omračujem svoju babku.
– Ukáž? – berie babka moju sovičku, dáva si dolu okuliare a približuje si sovu k očiam, ako keby ich mala rőntgenové.
– Ale predavač povedal, že keď budem pátrať po tom nápise, prestane byť sova čarovná. Tak radšej nepátraj, dobre? – beriem babke sovu z rúk a schovávam si ju v peračníku.
– Už som si zaželala, – zatvárila sa babka ako tébska sfinga /učili sme sa na dejepise/.
– A čo to je?
– Poviem ti, ak sa mi vyplní. Aspoň tú sovu obe otestujeme. Na! Tu som ti pripravila na desiatu cereálny rožok s listom zeleného šalátu, – pchá mi babka svoj výtvor do školského batoha. Nestíham sa už brániť a vybieham z bytu, aby mi nepridala nejaké mazľavé ovsené vločky.
– To som si od sovy neželala! – zakričím jej z chodby, ale iba počujem, ako sa babka v predsieni spokojne chichoce tým svojím typickým spôsobom, ktorý pripomína astmatika tesne pred záchvatom.
– Čó ty je? – pýta sa ma Klára, ktorá sa netrpezlivo díva na hodinky, lebo dnes meškám.
– Horor! Zdržala ma babka! Dala mi do batoha akýsi rožok so šalátom a pritom skúmala moju sovu.
– Aj tý sa musiš jesť racionalné?
– Aj ty?
– Jásnačka! – hovorí Klára a vidím, že je celá hepy, lebo ešte minule vôbec nevedela, čo slovo jasnačka vlastne znamená.
– Mné dala bapka tieš rožok so šálatom! Ony sa asi dóchodli na nas! A čo róbila? Skumála sófu? Tvóju sófu?
– Predstav si, že si dokonca niečo zaželala. Vraj ju otestujeme.
– A móšem aj ja?
– No... môžeš!
– Névytachuj ju s bátocha. Ja si to iba pomyslim! – zatvorila Klára na chvíľu oči.
– Fiéš, čo som si mýslela?
– Ale to nesmieš povedať!
– Ale ja chcém! Ja sóm si mýslela, aby sa tebe spĺnilo to, čó si si dnes šélala.
Normálne ma zaskočila táto Klára. Keby bola sova čarovná, tak by som mala Petra stretnúť najmenej dvakrát. Už sa teším, ako vyskúšam na ňom tie babkine rady. Trénujem pre istotu unudený pohľad na náhodných chodcoch. Zatiaľ to ide.
– Tý si néposdrafila účitela déjepisu? – pýta sa ma zrazu Klára.
– Čože? Ja som nepozdravila nášho Alexandra Veľkého? Ja neviem... bola som zamyslená. No teda! Dnes máme dejepis... A hneď prvú hodinu! Určite ma vyvolá! Tak sa ma rýchlo niečo z dejepisu spýtaj! – hovorím Kláre.
– Dópre. Póvec, kto stával rimské námestyjé pred Chrámom svétecho Pétra?
– Lorenzo Bernini, – odpadá mi kameň zo srdca.
– A téras póvec, préčo má kólonada na námestyjé táky tvár?
– To v knihe nebolo!
– A bólo! Na lávej stráne na kráji kníchy! Fiéš préčo má táky tvár? Lébo kólonada na námestyjé prípomina narúč církvi.
Uf! Asi som sa pri učení veľmi ponáhľala, lebo toto si nepamätám. Rýchlo sme s Klárou vbehli do šatne a potom sme vrazili do triedy. K nášmu tempu by sa fyzikár Slávik odborne vyjadril takto: rýchlosť namydleného blesku poháňaného superdynamom a pozeral by sa po triede, aby sa uistil, aký je vtipný. Len čo sme sa posadili, vošiel dejepisár. Zapísal do triednej knihy, skontroloval, či je utretá tabuľa a pozrel sa rovno na mňa!
– Budem skúšať z lavíc. Nevstávajte. Petra. Povedz, kto je architektom námestia pred Chrámom svätého Petra!
– Lorenzo Bernini, – odpovedám a suverénne pridávam: – a kolonáda na tomto námestí má tvar, ktorý pripomína náručie cirkvi.
– Ešteže tak, – povedal dejepisár a zapísal mi do klasáka jednotku. Pozrela som sa na Kláru, ktorej vydúvalo líca od smiechu.
– Je ti niečo smiešne, Klára? – mračí sa Alexander Veľký.
– Óna, prosim, póvedala, še kólonada má tvár. A tvár je préca na chlafe.
Trieda sa smeje, dejepisár Kláre trpezlivo vysvetľuje, aký rozdiel je medzi slovom tvar a tvár, Klára sa tvári že achá! Tó som néfedela! a pritom na mňa žmurká, a ja stískam v ruke sovičku a veľmi si želám, aby už bola veľká prestávka.
|
|
Přidat názor ...nápověda k hodnocení  |
(Pro přidání názoru je třeba se přihlásit)
|