| O Pavlíne a veľkej vode |
|---|
Najprv kráčali po hrádzi a všetci traja ťahali za sebou telefónnu búdku. Išlo to neuveriteľne ľahko. Vytiahli búdku po schodoch až na most a ťahali ju ďalej. Za šnúru od telefónu. Smiali sa asi do polovice mosta. Potom sa hrad začal triasť. Najprv spadla Matúšova veža, potom Barborin palác a postupne sa drobil celý kolos. Skala, na ktorej stál, zhadzovala zo seba jednotlivé kúsky, až sa v nej doďaleka ukázali tri vytesané tváre: Lenin, Marx a Engels. Potom sa začali aj tí triasť a spopod nich sa postupne vynárala Michelangelova Pieta. Keď sa rozpadla aj Pieta, nad horou s kopou skália si zastalo kovové monštrum. Hrozivo sa dvíhalo nad okolím, až bieli od strachu pustili slúchadlo a telefónna búdka sa naklonila a spadla do kalnej vody rieky.
– Dávaj pozor, chlapče, popučíš mi vajcia!
Chlapec nechápavo hľadel na babku v širokých sukniach. Srdce mu búchalo a celý sa spotil. Pot na zátylku ho nepríjemne chladil, rýchle si ho utrel vreckovkou.
– Nechcel som.
– Minule jeden tak zaspal, že spadol do uličky a vôbec sa nezobudil.
– Už som sa prebral.
– Študent?
– Mhm.
– Ja nesiem vajcia. Zubárovi, – naklonila sa k nemu babka a ukazovala obrúsené predné zuby, na ktoré jej dnes nasadia korunky.
– Aké ceremónie, – ozval sa starec z vedľajšieho sedadla. – Po vojne bol jeden žid a ten robil ľuďom korunky z patrónov od flóbertky. Držali dobre, iba trochu zeleneli.
Chlapec sa zasmial.
– No len sa smej, mladý, ale aspoň to bola kvalitná robota. Dnes aby si kvalitu lampášom hľadal. Aj moje vnučky. Len by sa to napchávalo samou sójou a ovsenými vločkami. Ani rici, ani cici.
– Fuj, že sa nehanbíte takto hovoriť! – obrátila sa babka k starcovi.
– Šak ho neubudne. Čo študuješ, mladý?
– Právo.
– A čo baby? Aj tebe sa páčia také ani rici, ani cici?
– Buďte už ticho! – zagánila babka na starca.
– No čo, čo? Šak je chlap.
– Na tom ani tak nezáleží, či má žena... – povedal ticho chlapec.
– Tak to teda pŕ! Tak to teda pŕ! U nás raz bola akási Pavlína. Do tváre nič moc, ale... To ti bolo tak. Prišiel do dediny jeden hypnotizér a balamutil ľudí. Vraj vylezie po povraze až celkom hore. A povraz vraj bude visieť len tak vo vzduchu bez ničoho. A všetci ho videli na tom povraze liezť, lebo ich zhypnotizoval. Potom prišla Pavlína a vraj, ľudia, veď vás klame! No ale potom! Ten tú Pavlínu tak zbalamutil, že kričala na všetkých, aby sa schovali, lebo ide veľká voda. Zdvihla si pred tou veľkou vodou sukne a pod nimi, chlapče môj, nič nemala! Ale to, čo tam bolo, stálo za to. Odvtedy za ňou behalo pol mesta. No vidíš!
Starec sa víťazoslávne usmieval.
A potom mu do úsmevu spadol kufor a cestovný vak, že sa ani nestihol zgúľať do uličky ako všetci ostatní.
Autobus zostal prilepený na cirkusovej maringotke s nápisom BLUDISKO.
Chlapec sa zdvihol z uličky medzi sedadlami.
– Hej, ujko, no tak... – triasol starcom, až konečne otvoril oči.
– Tú Pavlínu som si zobral, vieš? Musela si potom doma zdvíhať sukne ako vtedy s tým hypnotizérom. Bolo to... bolo to to najkrajšie... aha, práve si zdvíha sukne... Veď už idem, idem, ty moja bosor... – a starec odišiel k Pavlíne skôr, ako sa prihrnula veľká voda.
|
|
Přidat názor ...nápověda k hodnocení  |
|---|
(Pro přidání názoru je třeba se přihlásit)
|
1
2
2
muclicka 
patafyzik 
fungus2 
josefk 
baucis 
Natasha