Idem po schodoch

kde sa nedá chodiť

a padá na mňa ťažoba

olovená obloha nad kostolom

a všetky lietajúce taniere

štartujú v tejto chvíli

len pre teba priamo do neba

a hovorím ti že hudba

zelený strom vo svetle slnka

tu boli skôr ako všetky smútky

popol ktorý sa chladnutím

premieňa vždy do nového tvaru

zvuku krokov v klavírnej sonáte

neustála premena chleba

na telo v tom tráviacom trakte

života v ktorom každé dýchnutie

je explóziou energie do zakliatej

sklenenej vitríny utrpenia

a mávnutie krídel anjela

spôsobí na modrej planéte

hurikán vášne zmixovanej

do drinku naplneného všetkými

vrchovato až nad okraj predstavy

a za hranice tejto básne

vymedzený čas v nekonečne

a nedá

nedá sa dýchať

chýbať

bežať

pretlak sa nevypúšťa

pozor vysoké napätie

na strunách huslí

a tak kráčam opäť ľahko hore

schodmi vedúcimi do modrého

náručia oblakov aby som mal odkiaľ

strieľať Pánu Bohu do oblokov a

pozerať mu na prsty ktorými ťahá

bábky našich duší zakliatych

do dúhovej guľôčky naplnenej

krvou