Sedela na posteli a ochutnávala chrastu. Mala takú zvláštnu 
chuť, celkom inú ako stvrdnutá koža okolo nechtov. Popálila sa na žehličke. 
Matúš to klasifikoval ako celkom vážne zranenie. Bolelo to dosť dlho. Napriek 
všetkým odhadom ostatných ľudí to neurobila naschvál. Chrasta sa pomaly 
odliepala. Odlepený kúsok odstrihla manikúrovými nožničkami a vložila si ho 
medzi predné zuby. Pohrýzla. Uvedomila si, že nie, chrasta nemá chuť. Má len 
určitú konzistenciu, tvrdosť, ktorá sa po zmiešaní so slinami stratí. 
Z chrasty sa stane mazľavá hmota, prilepí sa na zuby, potom ju jazykom 
odstráni a prehltne. Nie, nemá žiadnu chuť. Možno, keby bola tá chuť 
koncentrovanejšia, zacítila by ju. Napadlo jej, že si bude odstrihnuté kúsky 
odkladať a keď ich bude dostatočné množstvo, zje ich. Túto myšlienku hneď 
zavrhla s tým, že jej asi už úplne šibe. 

Je konzumovanie nepotrebných kúskov vlastného tela choré? Ale 
zase je to stokrát lepšie, ako keby som jedla hovná, pomyslela si.

     
Zhrnula si rukáv a chrastu už nebolo vidno. Nemala nič iné na práci, 
tak iba sedela na posteli. Nevedela, čo so sebou. Život jej prišiel veľmi čudný 
a nestály. Premenlivý. 

     
Ani Matúš už nechcel žiť život, aký žije. Povedal jej to raz, keď sa 
vzájomne odprevádzali. Ona jeho domov a on ju nazad do školy, lebo mala 
ešte hodinu. Matúš chcel žiť voľne a chcel mať pokoj. Nemal rád žltú 
školskú budovu. Vymyslel si dva spôsoby akými sa zabije.

Prvý: pripevní si na telo výbušniny, pôjde medzi ľudí, 
ktorých nemá rád a tam to odpáli. Prvý spôsob má dve chyby. Prvá: nevie, 
ktorých ľudí nemá rád. Vlastne má rád asi všetkých. Druhá: nevie, kde by zohnal 
toľko výbušnín. Poradila mu, aby si dal na seba silvestrovské pyromanské hračky. 
Bude z neho jedna veľká svetlica. Zasmial sa.

Druhý: druhý spôsob vykoná iba ak nezmaturuje. Vezme si 
obrovské množstvo nápojov s obsahom alkoholu a odíde na Štós. Štós je 
taký kopec nad Kremnicou, kde je jedna megaskala. Bude piť do nemoty a keď 
sa mu minú zásoby, skočí z tej skaly. Povedala mu, že keď nezmaturuje  a odíde na ten Štós, bude mu tam 
každý deň nosiť destiláty, aby sa nemohol zabiť.

Veď sa nejdem zabiť, to je len tak, povedal, ale destiláty mi 
môžeš nosiť bárskedy. 

Nastalo ticho. Nebolo to ticho bodavé, iba sa na chvíľu 
odmlčal.

Mali by sme ísť niekedy zase spolu von. Privítať slnko. 

Na slnko sa ešte načakáme, povedala a tým ukončila túto 
tému. Neskôr si, krava sprostá, uvedomila, že mohla využiť šancu.

     
Napadlo jej, že by sa mohla osprchovať, ale fakt, naozaj vážne, sa jej 
nechcelo vstať z postele. Chvíľu uvažovala, prečo sa jej nechce do niečoho, 
o čom je presvedčená, že by jej zaručene pomohlo. Chvíľu o tom, že ju 
takéto úvahy môžu priviesť do záhub. Vstala a vyrazila do kúpeľne.

     
Popri sledovaní vlastnej tváre v zrkadle myslela na to, čím iným by 
mohla byť, ak by nebola človekom. Okrem ryby. To by bolo príliš ľahké. Lebo ryby 
má rada, nahovára si, že im rozumie, že chápe ich mlčanie. Všade ich kreslí 
a často o nich píše. Je dokonca presvedčená, že má rybiu dušu. Okrem 
ryby. Nevedela. Možno ani nechce byť iná. Sama sebe vyhovuje. Pripadá si 
nedokonalá, lebo je to proste v móde. 

     
Aj Matúš jej raz povedal, že je pekná. Nevedela, čo sa na takéto veci 
odpovedá, tak bola ticho. Povedať: ale nie som, by bolo hlúpe, vyzeralo by to, 
že chce, aby ju o tom presviedčal. Povedať: áno, ja viem, by bolo trápne. 
Obyčajné ďakujem jej práve vtedy do úst nevletelo. 

     
Vynadívala sa dostatočne na svoju tvár. Vlastne nie je až taká na nič. 

Je to narcizmus, keď sa mi páčia moje oči? Hádam nie, prešlo 
jej hlavou.

 Rozhodla sa 
nesprchovať. Nie stále. Len pre túto chvíľu. Lebo sa jej nechcelo vyzliekať. 
Vrátila sa znovu na posteľ. 

     
Nepretržité vylihovanie sa konečne zmenilo na spánok. Neprekvapil ju 
nečakane v polovici myšlienky ako zvyčajne. Zvuky sna sa prelínali 
s okolitými skutočnými zvukmi. Okolité zvuky prerušovali tok španielskej 
piesne, ktorá jej hrala v hlave. Napokon sa do sna celkom ponorila. 
Podľa  hudby očakávala, že  bude radostne dynamický, španielsky. 
Nebolo to tak. Sen sa odohrával v Kremnici. Bežala hore dlhými schodmi. 
Nepamätá  si, že by ich niekedy 
v Kremnici videla. Bol to len typ tých kremnických schodov s červeným 
zábradlím. Na pravej strane lúka a ihličnaté stromy. Boli to, áno, boli to 
smreky. Po ľavej strane pedantne natiahnuté pletené ploty, za nimi rodinné domy. 
Ľavou rukou sa pridržiavala zábradlia, v pravej kŕčovite zvierala 
skrutkovač. Zdalo sa jej, že schody nikdy neskončia. Bežala stále vyššie. 
Neutekala pred ničím. Začala pociťovať fyzickú únavu. V sne jej napadlo, že 
v skutočnom bežnom živote by už dávno odpadla. Keď chýbalo do konca len zopár 
schodov, všimla si, že na poslednom niekto stojí. Je to človek s tmavými 
vlasmi, oblečený v modrom svetri. Tesne za ním zastala. Vydal veľmi čudný 
zvuk. Piskľavý a zároveň hlboký. Nevedela by ho napodobniť, ani opísať. 
Preľakla sa. Srdce jej začalo neznesiteľne rýchlo biť. Cítila ho až na spánkoch. 
Otočil sa k nej. Stále vydával ten zvuk. Prerušovane, s malými pauzami 
na nádych. Bol to Matúš. 

Preboha, ako som sa zľakla. Toto mi už nikdy nerob, povedala. 


Nereagoval, neusmial sa. Iba sa na ňu pozrel. Pochopila, že 
pred ním musí utekať. Bežala chrbtom dole schodmi. Napadlo jej, že 
v skutočnosti by to asi nebolo také jednoduché ako teraz. V ruke stále 
držala skrutkovač. Asi v polovici schodiska ju dobehol. Objal ju 
a veľmi silno stisol.

Už sa nikdy nenadýchnem, pomyslela si. 

Chcela ho tým skrutkovačom zabiť. Naozaj ho chcela zabiť, nie 
len vystrašiť, zabiť. Pustil ju a utiekol dole schodmi. Bez rozmýšľania 
začala bežať opačným smerom. Opäť uvidela na poslednom schode postavu. Opäť to 
bol človek s tmavými vlasmi v modrom svetri. Zastala tesne za ním. Bez 
akýchkoľvek zvukov sa k nej otočil. Opäť to bol Matúš. Bol však presne 
taký, akého ho pozná. Dívali sa na ňu láskavé tmavohnedé oči. Mysľou jej 
prebehlo, že to predtým možno ani nebol on. Ale kto to potom bol? Povedala si, 
že musí byť ostražitá. Možno ju tým milým pohľadom chce len oklamať. Chytil ju 
za ruku. Pocítila ľudské teplo. Pozrela sa na chvíľu inam, keď sa obrátila 
k Matúšovi, Matúš tam už nebol. V ruke jej ostal iba pohár vody. 

     
Zobudila sa. Pozrela sa na hodinky a zistila, že ešte nie je ani pol 
jedenástej. Do rána už možno nezaspí. Vedela, že potrebuje spánok, no bála sa, 
že sa jej opäť bude snívať niečo divné. Premýšľala nad snom. 

     
Internát stíchol. Každý jej pohyb na posteli akoby sa ozýval, rozliehal. 
Bol hlučnejší ako inokedy. Bála sa, že zobudí všetkých 120 spiacich dievčat. 
Napriek obavám vstala a napustila si vodu. Pila po malých dúškoch. Zdalo sa 
jej, že cíti Matúšovo telo. Akoby sa jej rozlieval v ústach, prehĺtala ho. 

     
Až potom sa skutočne zobudila. Uvedomila si, že sa jej sníval sen 
v sne. Pozrela sa na hodinky. Nebolo ešte ani pol jedenástej. Zľakla sa 
samej seba a pokúsila sa nájsť spôsob ako zistí, či to nie je ešte stále 
sen. Či už sa naozaj zobudila. Rozprávať sa s inými ľuďmi nemá zmysel. Nedá 
sa nijako zistiť, či už naozaj bdie. V sne sa predsa môže stať hocičo. 
V sne si možno dočiahne na špičku nosa. A možno nedočiahne. Zneistela. 
Čo ak ešte stále spí? Ale ak spí, prečo sa jej sníva práve toto? Prečo sen chce, 
aby sa cítila takto neisto? Čo má urobiť, aby sa z toho sna prebudila? 

     
Napokon predsa prišla na spôsob, akým to zistí. Ak spí, nič sa nestane, 
ráno sa prebudí a bude žiť tak, ako žila doteraz. Bude ochutnávať svoje 
chrasty a mŕtvu kožu. Tajne dúfať, že Matúš zopakuje svoje pozvanie 
a ona už nebude taká sprostá krava a príjme. Ak nespí, tak nič. 
Vlastne jej šlo iba o to zistenie. Cítila, že len to ju dokáže naplniť. 

     
Otvorila okno a vyskočila v ústrety chladnej noci. 

                                                                                
  
(III.II.MMVI)