...ďalšie pokračovanie z knihy Až raz budem kapitánom...

Ako sa babka zastrájala, že prepichne uja Romana svojou palicou

     Dnes je sobota. Ako dobre, že nemusím vstávať do školy. Rýchlo sa obliekam a pálime s Macom na dvor.

− A raňajky? – kričí za mnou babka, ale mne sa ešte tak skoro nechce jesť. Ideme s Macom až na lúku za sídliskom. Vždy sú tam psy z domov pri rieke. So všetkými je náš Maco kamarát, iba s jedným obrovským chrtom na seba stále štekajú. Je to vraj výstavný kus. Je háklivý na chlad a vždy nosí na hlave taký šál alebo čo to je. Možno nejaká špeciálna čiapka pre chrty. Na žiadnom psovi som to ešte nevidel. A okrem toho má ten chrt strašne malú hlavu. To Maco má väčšiu.

     Sadám si na breh rieky. Je plytká, ale ja si vždy predstavujem, že je taká, ako raz na jar, keď bola prietrž mračien a voda bola ako biela káva. Mama mi vtedy nedovolila ísť až k brehu, musel som sa dívať na peniace sa vlny z mosta. Stálo tam vtedy veľa ľudí a jedna stará teta sa stále chytala za hlavu a jajkala: Vybreží sa! Vybreží! Také čudné slovo. Ani som poriadne nemohol pozorovať obrovské vlny, čo sa krútili a vyšplechovali, lebo stále som rozmýšľal, čo bude, keď sa rieka vybreží. Mama mi povedala, že sa nič nestane, aby som sa nebál, lebo keď voda vystúpi z brehu, zastaví ju hrádza.

     Teraz je voda malá, vidím kamene a okolo nich plno malých rybiek. Keď vbehne do vody Maco, rybky sa rozpŕchnu. Potom Maco rýchlo vybehne a otrepe sa vedľa mňa. A toto robí donekonečna. Možno raz bude vodným psom - záchranárom. Alebo bude ako pes Dingo a ja ho zoberiem na velikánsku loď, ktorá sa bude volať Pútnik. Ako loď v tej knihe, o ktorej mi často rozpráva ujo Roman. A ja budem na tej lodi kapitánom ako Dick Sand. Ujo Roman mi povedal, že aj ja môžem byť raz kapitánom veľkej lode. Vypočítal som si, že keď chcem byť pätnásťročným kapitánom, musím ešte čakať osem rokov a dva mesiace. Ujo Roman mi ešte povedal, že Dick bol takým najdúchom. Ja síce nie som najdúchom, lebo mám babku a mamu. No tá leží v nemocnici, lebo s ujom Romanom havarovali na motorke.

    Do dnešného dňa ma za mamou nechceli pustiť, lebo leží na takej izbe, kde obyčajní ľudia nemôžu ani normálne dýchať, aby mame do rán náhodou nenaskákali bacily. Ale dnes ju dali do obyčajnejšej izby a my pôjdeme s babkou za ňou. Trochu sa bojím, že sa stretneme s ujom Romanom, ktorému sa pri havárii skoro nič nestalo. Babka ho asi nemá rada, lebo povedala, že ho raz prepichne svojou paličkou. Dúfam, že to neurobí a že sa iba tak vyhráža, aby uja Romana zastrašila. Lebo potom by som sa s ním nemohol rozprávať o Dickovi a o lodi Pútnik. Viem, že ujo Roman má rád našu mamu a že by sa o mňa možno chcel starať ako lodiar Weldon o Dicka. Musím dať preto pozor, aby sa ujo Roman a naša babka nestretli.

     Nemám rád nemocničný smrad. Ale tentoraz je mi to fuk. Ideme po dlhokánskej nemocničnej chodbe, babkina palička vyklopkáva veselú pesničku a ja sa už neviem dočkať, kedy uvidím mamu. Klop... klop... klop... Toľko jej toho musím povedať! Že máme Maca, z ktorého bude raz pátrací alebo lodný pes. Klop... klop... klop... Že babka vie variť zázračnú kašu a že keď z nej niekto zje čo len za lyžicu, hneď vie čítať myšlienky. Už som aj začal trénovať a zjedol som pre istotu tri kaše, aby som vedel, o čom Maco rozmýšľa. Veľmi dobre viem, že by chcel so mnou spávať v posteli. Keby babka poriadne jedla kašu, aj ona by to vedela. Klop... klop... klop... A že Adamova babka má na brade anténky, ktorými zachytáva signály z vesmíru! Klop... klop... klop...

− Tu sme, Samko. Natiahni si návleky.

     Sadáme si s babkou na bielu lavicu a na topánky si dávame bledomodré igelitové papuče, aby sme nepriniesli do izby na topánkach prach. Čo ak by ho mama vdýchla?

     Konečne mi babka dovolí otvoriť dvere. Vchádzam dnu a do očí sa mi tlačia slzy. Na posteli pod oknom leží mama. Je taká bledá! Och! A vedľa postele sedí na stoličke ujo Roman a drží mamu za ruku. Čo bude teraz? Čo ak ho babka prepichne svojou klopkacou palicou? Ale v tej chvíli je mi to jedno. Utekám k mame. Zdvihne druhú ruku a pritiahne ma k sebe, ako keď som bol malý.

− Samko môj zlatý... synček môj... – a tentoraz plače mama. Dlho sme sa nevideli. Rýchlo jej vravím o Macovi, anténkach, zázračnej kaši, o tom, ako raz budem taký kapitán ako Dick a o všetkom, na čo si len spomeniem. Mama už konečne neplače, ale smeje sa so mnou. Dokonca sa mi zdá, že už nie je taká bledá.

− Budete to ešte musieť bezo mňa vydržať dva mesiace, − povie mama a ja vidím, že babka sa tomu neteší.

− Myslela som si, že už iba mesiac, − povie.

­− Aj ja som si myslela, ale vieš... boli komplikácie s tou nohou... − rozplakala sa mama a babka sa zľakla:

− Neplač, Vieročka, neplač, moja! Iba ma to trochu zaskočilo, lebo sa blíži to moje liečenie, však vieš. Ale skúsim si posunúť termín na neskôr, − hladkala babka mamu po ruke.

    Vtom si ujo Roman odkašľal a povedal:

− To bude v poriadku. Pokojne choďte na liečenie. Ja sa o Samka postarám.

Babka sa prekvapene na uja Romana pozrela, potom na mamu a zvesila plecia. Vôbec som ju nepoznával. Od začiatku čakám, že bude uja Romana naháňať paličkou a prepichne ho ako sľubovala, ale ona nič. Dokonca aj teraz mlčí.

− Áno, mama, choď na to liečenie. Už sme s Romanom o tom hovorili.

− Ale...

− Nebojte sa, pani Malá, dám na Samka pozor. Bude bývať u mňa, aj tak teraz robím z domu. Kým bude v škole, urobím, čo treba, a potom budeme ako dvaja námorníci, − povie ujo Roman a žmurkne na mňa.

     Babka krčí čelo, pokyvkáva hlavou a klopká tou svojou paličkou. Až teraz som si všimol, že palička má na konci gumovú papučku. Takú sivú, vyzerá ako malá čiapka. Hneď mi je jasné, že babka sa iba vystatovala. Takouto palicou by veru uja Romana nikdy neprepichla.