Sedím pri okne a pozorujem oblaky. Sú smiešne. Jeden pred chvíľou vyzeral ako ujo Slivka ale bez vozíka. Lebo náš ujo Slivka má vozík a v ňom každý deň vozieva staré železo a pritom fajčí fajku. Ani tú som v tom oblaku nevidel. A teraz letí jeden oblačisko ako slon a chobot mu trčí až za susedný panelák!

– Mala by som v spálni zatvoriť okná, bude pršať, – hovorí zrazu babka, na ktorú som pri pozeraní oblakov úplne zabudol. Má na mňa dávať pozor, ale ona len ticho sedí vo fotelke pod lampou a číta. Paličku má položenú vedľa seba a keď ide do obchodu, vždy sa o ňu opiera. Vtedy si predstavujem, že je to čarodejná palička, ktorou raz odčaruje Vinca Pagáča z nášho dvora, lebo ten nikoho nepustí do pieskoviska. Ale je to asi obyčajná palica a moja babka je tiež obyčajná.

     Minule sme sa v škole rozprávali o svojich starých rodičoch. Vierkin starký robí taxikára a Peťova babka je cvičiteľka. Neviem síce, načo jej to je, ale na chvíľu som Peťovi závidel, že má takú skákaciu babku. Robova starká zasa predáva živé hady! Vraj ich chytí len tak z ničoho nič do ruky a ony jej to dovolia. Maťkov dedko je spisovateľ a hocikedy mu  napíše novú knihu. A vraj všetci hrdinovia v jeho poslednej knihe sa volajú Maťko. To povedal on. Ja by som do knižky toľko Maťov nedal. A Veronikina starká vraj iba upratuje a všetkým nadáva, akí sú neporiadni.   

     Iba ja mám babku, ktorá nevie robiť žiadne neobyčajné veci.

– V škole sme sa rozprávali o svojich starých rodičoch, – hovorím.

– To je zaujímavé, – zatvára babka knihu a pozerá sa na mňa.

– Som zvedavý, či by si chytila hada holými rukami!

– Fuj! – vyskakuje babka a prevracia oči do neba.

– Neviem, prečo by som mala chytať hady holými rukami!

– Robova babka to dokáže! – povedal som jej pohŕdavým hlasom, aby rozmýšľala nad sebou.

     Zrazu sa zotmelo a na okne sa rozpľaskli obrovské kvapky. Opieram si hlavu o sklo a predstavujem si, ako stojím na kapitánskom mostíku, v ruke sa mi kyvoce kormidlo, zatínam zuby, vietor mi strapatí dlhé mokré vlasy, kvapky mi stekajú po tvári a nado mnou sa križujú blesky a bijú hromy.

– Choď od toho okna, Samko, – stojí pri mne babka a škrabká mi ježka na hlave. Usmieva sa na mňa, ale má taký zvláštny výraz. Díva sa kamsi do diaľky, potom tak akosi čudne vzdychne a odkrivká k sporáku. Asi to všetky babky robievajú, keď je búrka.

– Pufkanú? – spýta sa a ja už viem: babka dá na sporák mlieko, pomaličky bude doň sypať krupicu a potom budem počuť tichučké pufkavé zvuky. Vždy si predstavujem, že to pufkajú také maličké sopky. Teším sa, že babka dá na kašu maslo a čokoládu. Potom budem tou úplne najmenšou lyžičkou chodiť dookola taniera, po kúštičkoch odštipovať malé horúce kúsočky a sledovať, ako sa maslo roztápa. Je to nepriateľská loď a v kašovom mori sa nakoniec rozplynie. Tak jej treba.

– Idem po poštu, ešte nejedz, je to horúce, – hovorí babka, berie kľúče a ide sa pozrieť, či sa v schránke neschováva list. Veľmi rada dostáva listy. Keď budem veľký, každý deň jej jeden napíšem a na obálku nakreslím nejakú tajnú značku.

     A tak si opieram hlavu o okenné sklo, stojím na kapitánskom mostíku a z celej sily krútim kormidlom, aby sme sa vyhli ľadovcu. More je nebezpečné a jeho vlny sú vyššie ako náš panelák. Za mnou na mostíku stojí babka a kričí: Nedaj sa, Samko! Som tu! Paličkou sa rozháňa okolo seba a mláti jednookých pirátov po hlave, lebo sa dobíjajú na môj kapitánsky mostík. A možno to nie je palička, možno je to had, ktorého babka drží oboma rukami a víťazne sa smeje.

– Už som tu, – máva babka listom a chichoce sa skoro tak ako pred chvíľou, keď mlátila pirátov.

– Poď, dáme si kašu, dobre nám padne, – kladie taniere na stôl a oprie list o vázu na stole.

– Ty si ho neprečítaš?

– Až keď zjeme kašu, – usmieva sa babka.

Neviem, čo si mám onej myslieť. Prečo mi nič nepovie? Ja ju na kapitánsky mostík vždy pustím! Vtom babka povie:

– Stav sa, že viem, čo bude v tom liste!

– Veď je zalepený! Ako to môžeš vedieť?

– Lebo som dnes uvarila zázračnú kašu!

– Zázračnú?

– Jasné. Keď ju niektorí ľudia zjedia, tak vedia čítať myšlienky alebo neotvorené listy.

– A ten niektorý ľud si ty?

– Presne, – kýva babka hlavou a hovorí: – V tom liste nám určite píšu o tom, že si môžeme prísť po nového psíka. Uvidíš!

     Rýchlo otvára obálku:

– Či som ti nehovorila?

     Potom sa dlho-dlho smeje a ja som rád, že mám neobyčajnú babku, čo vie variť zázračnú kašu a odháňať z kapitánskeho mostíka pirátov.