V okne sviecu prestala som zapalovať.

Aj keď nie je tu svetlo, zostávam za oknom stáť.

Pohľadom blúdim po ulici, ako tulák so psom,

Čo už dávno zabudol, že bol otcom,

Chodí mestom sám

A spomína na náruče dám,

Ktorých rád sa stával obeťou.

Do čerta s ľudskou pamäťou,

Čo nesiaha ďalej, než za roh ulice.

Pozerám na domy a vidím tisíce

ľudských osudov utopených

v ich stenách a odsúdených

k zabudnutiu. Kým boli?

A vedeli, že poda pod nohami bolí?

Moja pamäť nesiaha ďalej,

Než štvrťstoročná mladá nádej.

Zostala uchránená od červenej hviezdy.

Kdesy vo mne však otázka hniezdi,

Kým by som bola za minulej éry?

Spievala by som Kryla,

Alebo svoju dušu by som skryla

A na krku s červenou šatkou,

Bola by som vzornou matkou,

Čo poslušnú ovečku vychováva?

Komu by patrila moja hlava?

Je mi zle z hrdopýškov, čo byjú sa

Do hrude,

Že nič horšieho, ako súdruh už nebude.

A svoju minulosť pri tom,

Nechali za rohom.

Za rohom mojej ulice,

Kde kroky tuláka tíchnuce

Ma posieľajú spať.

Ale ja ešte chvíľu stáť

Tu zostanem.

Až pojdu muzikanti z Brém,

Zapálim sviečku v okne.