Slnko hádže zrkadla
na hladiny riek a nálad
čakajúcich na návrat
rozdrásaných rán
vtačím spevom,
na stromy odeté v bielom,
na zelené ticho pod nohami,
na lásku tí, čo sú sami,
ako by ju vedela zvábiť
halúzka čerešne, zelená pažiť.
Možno tiež má svoje
ročné obdobia,
niekde zvádza tuhé boje,
inde ju z okna vyhodia
Keď nepoznaná kráča ulicami,
lúkami, lesmi, poľom,
zanecháva za sebou polom
ľudských sŕdc.
V príhodnom čase znovu
novou miazgou vstúpi do žíl,
naberie na sile,
vytryskne nová jar, jaj, joj,
v srdci zvláštny nepokoj
a v žalúdku motýle.