Vchodové dvere na našom dome boli z krásneho dubového dreva. Dvere na ostatných domoch boli iba také obyčajné, temer rovnaké. Naše však chodili obdivovať ľudia z celého sídliska. Osadil ich tam ujo Repka. Bol tesárom a srdce mu nedalo, aby v našom vchode boli len také obyčajné dvere. Všetci sa novým dverám tešili, až tieto poriadne spyšneli. Rozmýšľali, ako ukázať celému sídlisku, čo sú ony zač. Najprv to bolo len také nenápadné vŕzg...vŕzg...vŕzg. Všetci si mysleli, že starému pánu Servácovi vŕzgajú topánky.

– Všetko s mierou, pán Servác, – povedal mu raz sused a významne sa zatváril.

– Ja by som si to nedovolila, – upozornila nešťastného pána Serváca babka Múčiková.

– Hm... – rozmýšľali dvere, – nikomu ani nenapadlo, že to vŕzgame my! – a zmenili taktiku. Začali pišťať. Písk! Písk! Písk! Na dedka Serváca, ktorý stále nevedel, o čo ide, sa všetci zasa usmievali, ale to písk! Písk! Písk! začalo liezť na nervy celému domu.

– Máme v dome myši! – šírila paniku domovníčka, behala z poschodia na poschodie a zalamovala rukami.

– Tak teda myši! – urazili sa dvere a začali škrípať. Škríp! Škríp! Škríp! Hneď sa všetkým mačkám a psom vo vchode zježila srsť. Keď škripot neustával, ľudia začali pátrať po čudných zvukoch. Prvý sa pustil do pátrania husľový virtuóz Sláčik. Mal citlivé a jemné uši. Potom začala pátrať pani Koliesková, lebo každý škripot budil jej vnúčika Petríka, ktorý sa vždy rozplakal a vydával zvuky sto ráz horšie ako škripot. Vtedy sa všetky naježené mačky rozmňaukali a psy rozštekali, až ľuďom naskakovala husia koža.

Husľový virtuóz Sláčik a pani Koliesková po dlhom pátraní vyhlásili:

– Je to ten čudný spisovateľ na prízemí, čo býva hneď vedľa vchodových dverí!

– Odtiaľto vychádzajú tie strašné škripoty! – pokýval hlavou virtuóz Sláčik a zazvonil pri spisovateľových dverách.

    Vchodové dvere to zbadali a škodoradostne zaškrípali.

– Vidíte? Zasa! Asi píše nejaký svoj román a má pokazené pero alebo čo! – zhíkla pani Koliesková a tiež stisla spisovateľov zvonček. Pre istotu päť ráz.

     Dvere sa otvorili a stál v nich rozospatý spisovateľ. Bol v pyžame a nechápavo sa díval na husľového virtuóza Sláčika a pani Kolieskovú.

– Myslíme si, že to škrípete vy, pán spisovateľ! – povedala rozčúlená pani Koliesková, aj pozdraviť sa zabudla.

– Neškrípem, prosím, ja som spal...Viete, celú noc som písal. Dokončieval som svoju hru...Tak som teraz spal.

– Tak ste potom škrípali v noci! Aj v noci to škrípalo, všakže? – obrátil sa virtuóz Sláčik na pani Kolieskovú.

– Veru tak, – kývala hlavou pani Koliesková.

– Ale prosím, čím som to mal škrípať? Vari nie zubami? – zasmial sa spisovateľ, lebo sa mu zazdalo, že je takto zrána celkom vtipný.

– So škripotmi sa nežartuje, – urazila sa pani Koliesková.

– Samozrejme, že ste neškrípali zubami. Škrípali ste perom! – pichol prstom do vzduchu virtuóz Sláčik.

     Spisovateľ sa už úplne prebral zo spánku.

– Tak teda poďte ďalej. Ukážem vám to svoje pero. Aha, tu je!

– To predsa nie je pero, to je počítač! Taký mám aj ja... – povedal husľový virtuóz Sláčik a začal sa trochu pred spisovateľom hanbiť.

– Píšem na počítači. Je to rýchlejšie a vôbec - zvykol som si, – rozhodil ruky spisovateľ.

– Prepáčte nám, pán spisovateľ, asi sme sa pomýlili, – povedala pani Koliesková a vtom to prišlo: škríp! Škríp! Škríp! Urazené dvere zaškrípali tak, že vo vchode sa splašili nielen psy a mačky, ale aj andulky a  morské prasiatka. Rybky v akváriách začali plávať dookola, až sa im zakrútili hlavy a spadli na dno, kým trošku neprišli k sebe.

Škríp! Škríp! Škríp!

– Už je to tu zasa! – chytil sa za citlivé uši husľový virtuóz Sláčik.

– To nie je tu, to je vonku! – vykríkla pani Koliesková a vybehla zo spisovateľovho bytu.

Škríp! Škríp! Škríp!  škrípali dvere už úplne verejne.

– Veď sú to naše dvere! – preľakla sa pani Koliesková.

– Naše dubové dvere? – neveril svojim ušiam husľový virtuóz Sláčik.

– Tie dvere asi niečo trápi, – povedal spisovateľ a už začal rozmýšľať, ako o nich napíše nejakú peknú rozprávku.

– Ako sa môžu dvere trápiť? – pokrútila hlavou praktická pani Koliesková.

– A môžu, škríp! A ešte ako! Škríp! Škríp! Škríp! – zaškripotali dvere.

– Tak teda: čo vás trápi? – pozrel sa husľový virtuóz Sláčik na dvere, lebo on ako umelec tiež rozumel utrápenej duši.

– Trápi nás to, že sme krásne, dubové, pekne vymaľované.

– Ako môže niekoho takéto niečo trápiť? – začudovala sa pani Koliesková.

– Neskončili sme! Škríp! – zaškrípali dvere. – Sme krásne, dubové, pekne vymaľované a nikto nás za to nepochválil. Tak!

– Nuž a či je to vaša zásluha? Veď sme poďakovali pánu Repkovi! Ten vás urobil! – hnevala sa pani Koliesková.

– Keď nás nikto nepochválil,  tak budeme škrípať... – mrmlali si dvere.

      Vtom dostal husľový virtuóz Sláčik fantastický nápad. Vybehol k sebe na tretie poschodie, vybral z puzdra svoje husle, zbehol dolu k dverám a celý udychčaný sa pred ne postavil:

– Ja viem vŕzgať, pišťať a škrípať krajšie, – povedal a začal hrať tak pekne, až dverám vyschlo od závisti v krku.

– Ľudia takto škrípu? – začudovali sa dvere.

– Takto, – povedal huslista. – A všetci ma za to chvália.

     Zrazu dvere zatúžili po tom, aby aj ony spievali tak pekne ako Sláčikove husle. Aby ich za to aspoň trošku, trošičku pochválili. Najprv len dlho mlčali a potom sa pustili do roboty. Týždeň trénovali s Majstrom Sláčikom a stal sa zázrak: už mesiac hrajú pri každom otvorení koncert pre tri pánty a jednu kľučku. Tak, ako sa na správne dvere patrí.