Viera vytiahla žiletku. Usmiala sa. Znova. Hovorí si: –Vždycky pred cieľom som šla pod cenu- a reže. Znovu však zvládne iba vrchnú vrstvu epidermy. Prekvapená ostrou bolesťou nedokáže pritlačiť viac. –Ešte je to dobré- vraví si. Na druhom konci mesta pravdepodobne spí Dievča. Viera si pamätá, ako ju štípali prsty na pravej nohe, keď hľadala cestu k jej srdcu. Namiesto toho našla úškľabok na tvári zľadovateného snehuliaka a zvedavú susedu na treťom poschodí. Samozrejme, nezazvonila. Namiesto toho vysmiala samu seba, potlačila nutkanie zahasiť zvyšok cigarety snehuliakovi medzi oči a napísala sms: NIC TO. Dievčaťu sa na druhom konci mesta sníva o vytrhaných zuboch koňa, ktoré jej ktosi kladie do dlane. Sú veľké a žlté. Má ich plné priehrštie. Po jednom ich vtláča koňovi naspäť do papule. Viera má doma zbierku nočných motýľov. Steny mnohé premlčia a výkriky vybieli čas. Zvyšky ich tiel Viera roznesie na podrážkach po areáli školy. Pohrebisko.
-Ako sa máš?- je tá najstupídnejšia otázka, akú Viera pozná. Dievča ju považuje za najlepší začiatok do najodosobnenejšej konverzácie. Hrajú medzi sebou hru - Ako najpresvedčivejším spôsobom povedať všetko ale vôbec nič. Viera prehrala ešte pred začiatkom rozhovoru. Dievča si vyberá z výkladu. Každým rokom si ju pochvaľuje nové a nové publikum. Dievča má všetkých pochlebovačov v piči. Hľadá tie priekopnícke typy, ktoré ju budú vedieť uspokojiť svojou priebojnosťou. Ak ich nájde, bude im hovoriť, aké je krásne mať publikum, ktoré ich bude obdivovať. A že by to mali tiež skúsiť. Viera patrí do publika. Zo všetkého najviac sa snaží neodhaliť svoju identitu. Dievča miluje všetky farby jesene. Má červené srdce. Zelené oči. Modrý dych. Pery má chlpaté a zamatové ako list – ešte z jari. Vierina paleta sa postupne rozrastá o tie najsýtejšie odtiene všetkých farieb. Stavia na istotu. Fajčí pred školou a zdržuje sa na miestach, kde sa zvyčajne zdržiava Dievča. Viera má o tri roky viac ako pred polrokom. Prišla o vlasy a 98% vlastnej kože. -Ty vieš, že aj ja ťa chcem, Dievča- hovorí Dievča nad pivom. Viera žmúri oči a pije pivo. Niečo sa jej nezdá, ale neopýta sa. Na druhý deň si Viera nájde prvý strieborný vlas. Hnedú farbu jej zreničiek takmer úplne nahradila zelená. -Zbohom žltý svet- fúka Viera do odkvitnutej púpavy. Sama začala preferovať priehľadné farby. Dievča sa na ňu pozerá a smeje sa z jej patetického gesta. Sú štyri hodiny ráno. Dievča sedí pred zrkadlom. Odliepa si z viečok umelé mihalnice. Plače umelé slzy. Viera drží zrkadlo pevne v rukách. |