LiTerra

Vaše díla Vaše sbírky Avíza Názory Vámi hodnocená díla Vaše názory Historie Oblíbení autoři Vaše stránka

Dílo #61705
Autor:	baucis
Druh:	Tvorba
Kategorie:	Próza/Miniatura
Zóna:	Jasoň
Datum publikace:	06.04.2010 17:24
Počet návštěv:	961
Počet názorů:	11
Hodnocení:	11 4 4

Muchy

Eva mala dneška už plné zuby. Bola taká zrobená, že nechala červeného mravca preliezť krížom cez stolík, po nohe stolíka na koberec a potom mu dovolila stratiť sa na balkóne. Ani sa po ňom nenačiahla. Aj to je boží tvor, pomyslela si alibisticky a zatvorila oči. Videla samé okná. Dnes ich umyla všetky na celom ľavom krídle druhého poschodia.
Keď v predsieni zajačal zvonec, pichlo ju až kdesi vzadu za očami. Pomaly vložila nohy do vyšliapaných papúč, zdvihla mohutné telo a napálená na mravca, lebo teraz by ho hravo rozpučila, pohla sa k dverám. Zvonec ešte dvakrát prepichol ticho.
– Idem, veď už idem, – mrmlala.
Takto zvoní každý podvečer Hana. Raz dlho a dvakrát crnkne.
Otvorila.
– Tak poď, – povedala.
Hana ticho prikývla. Sadla si v obývačke na kraj fotelky, ako keby sa chystala odísť. Nikdy sa nevedela uvoľniť.
Priniesla dve šálky s kávou a položila ich na stolík.
– Tu nie sú. Veď vypi, daj si.
Hana usrkávala kávu a neskôr, keď ochladla, v nej opatrne zalovila prstom.
– Tu nie sú, už som ti povedala.
Hana položila šálku na stolík a rozplakala sa. Plecia sa jej mykali a hlava natriasala. Mala by ísť k lekárovi. Jeden psychiater býva aj vo vedľajšom vchode. Ale Hana je ako baran.
– Sú všade, – fikala. – Aj dnes. Ráno vstanem, Jožo je už dávno hore. Čaká na mňa. Spravím mu raňajky, idem sa trochu umyť, a keď sa vrátim z kúpeľne, v káve vidím plávať muchu.
– A Jožo čo na to?
– Iba sa usmeje a povie, že to nič. Potom varím, kladiem na stôl a zasa sú tam! V polievke, v zemiakoch... Ja to už nevydržím.
– Neposiela ťa k doktorovi?
– Vraj to prejde, že som len unavená. Ale z čoho mám byť unavená?
– Možno si precitlivená.
– Ale nie.
– Podráždená.
– Nie! – zvýšila Hana hlas a tuho chytila šálku, až jej zbeleli hánky.
– Prepáč, nemyslela som to tak. Ani neviem, čo rozprávam.
Hana prikývla, dopila kávu a zdvihla sa.
– Tak teda zajtra.
Dvere sa za Hanou zatvorili. Eva sa zvalila do fotelky, nohy si znovu vyložila, no uvoľnenie neprichádzalo. Nie, takto to nemôže nechať, rozmýšľala. Povie Jožovi, nech s tým dačo robia. Trvá to už druhý mesiac.
Vstala.
Otvorila dvere, v chodbičke bolo ešte vidno. Vtom počula šuchot. Na medziposchodí pri okne stál Jožo. Ani sa nepohol. Potom sa mu ruka vymrštila za odpočívajúcou mäsiarkou, prsty sa mu zatvorili, trochu nimi pomrvil a mŕtvu muchu vložil do zápalkovej škatuľky. Jemne ňou pohrkal, usmial sa a opatrne ju vložil do vrecka nohavíc.