S dvojsrdcom pod kabátmi sme v ozvene svojich krokov hľadali trúbku Louisa Armstronga. Až na druhý koniec bieleho mesta sme preniesli tie kvílivé tóny, ktorými sme pošteklili hluché uši - tajne nás vpustili ako votrelcov. A potom sa noc plná tušených štiav zlomila. Natriasala sa zeleným dupotom, ktorému pristrihli krídla, až ju ukradlo ráno tiché ako po vymretí: z otvoreného okna na nás padal sneh. Na poduške nechával mokré bodky, ako keby tu stepovalo tisíc malých stonožiek. |