Asi som ten najslabší Holmes na svete

Na svätého Mikuláša neučí sa, neskúša sa, písal svojím príšerným rukopisom na tabuľu Pipiš. Simona s babami to hneď zotreli, napísali to farebnými kriedami ešte raz a vyšperkovali to všelijakými hviezdičkami a bodkami akože padajúcim snehom. Ešte nedávno by sa Klára pýtala, prečo by sa nemalo učiť práve na Mikuláša, my sme ju však úplne pokazili. Tešila sa, že dnes sa nebude skúšať a rozmýšľala, čo mikulášske poukladá do čižmy, aby jej babka nepribrala a nezvalila na ňu svoje nové kilá. Uvedomila som si, že je to aj môj problém, veď moja babka s jej babkou sú ako dvojičky.

– S ofocijá sa népripera. A órechy su tópre ná mosok, – prízvukovala mi Klára. Vtom sa otvorili dvere a do triedy vošiel Mikuláš. Skoro mi zabehlo. Ešte nikdy sa nestalo, aby na Mikuláša prišiel Mikuláš. Učitelia sa nanajvýš usmievali a viedli nudné reči. No a neskúšali, samozrejme. Ale Mikuláš? Musím sa spýtať mamy, či školy nedostali nejaké nové osnovy alebo čo.

– Ja fijém, któ to je, – pošepkala mi Klára.

– Kto?

– Chadáj aj ty!

No, je dosť vysoký, takže by to mohol byť niektorý z učiteľov. Alexander Macedónsky to nie je, lebo ten je dosť nízky. Telocvikár Biceps by to mohol byť, ale tento tu má mohutný hlas a telocvikár je skôr tenor. Ešte by to mohol byť náš mierne vyšinutý školník, ale bez zvonca je akýsi neidentifikovateľný. Možno údržbár, ale ten trochu kríva.

– Vzdávam sa!

– Jé to mátikar Skúpy, – pokývala Klára hlavou.

– Ako to tak isto vieš?

– Fŕskaju mu tópanky. Ty si si néfšimla, še mu fŕskaju tópanky? Sléduj: fšdy, ket úrobi krok, fŕsknu. Póčuješ? Krok, frsk, krok, frsk.

Klára má pravdu. Naozaj je to Skúpy, jeho vŕzgajúce topánky sú povestné. Prečo mi to hneď nenapadlo? Asi preto, že je vždy taký vážny. A neskutočne starý. Určite má aspoň stoštyridsať rokov. Preháňam, jasné. Ale päťdesiat má určite! Asi preto som ho vylúčila spomedzi učiteľov. A pritom je pravda niekedy úplne jednoduchá. Hoci chodíme okolo nej, vidíme iba to, čo chceme. Čo ak sa mýlim aj v Petrovi? Čo ak som ho videla iba tak, ako som chcela ja?

Skúpy sa ešte päť minút odhodlane tváril ako Mikuláš a vŕzgajúco odkráčal do ďalšej triedy. Chalani spustili rev a začali babám kradnúť malé čokoládky, ktoré nám Skúpy porozdával.

– Vtip! Viem vtip! – kričal Jankovič. – Viete, prečo nám dal Mikuláš také malé čokoládky?

–Niééé! – kričali ostatní.

– Lebo je skúpy! – rehotal sa Dodo a ostatní s ním. Niečo so mnou nie je v poriadku. Tie topánky si všetci všimli, len ja nie!

Konečne je po vyučku. Klára sa ide rozlúčiť s učiteľmi. Čakám ju pred školou a pozerám, ako padá sneh.

– Ahoj! – predo mnou stojí Peter.

– Ahoj. Ako bolo na oslave?

– Nuda. Strýko si pozval samých gerontov, no, starobinec. Musel som krútiť ražeň. Ale pod liter som nešiel.

– Pod aký liter?

– Dali mi za to tisícku a naši mi sľúbili druhú. Super, nie?

Bolo mi z neho na tyčku! Je to možné, že do tohto peňazožera, čo pozná len super som bola buchnutá? Mama by asi povedala, že má len tri bunky, a všetky na peniaze.

– A ty? Čo ti kúpili na trhoch?

– Len sme sa boli poobzerať. Nič som si nekúpila. Vlastne áno! Vianočné oblátky.

Peter sa na mňa pozrel, či som pri zmysloch. Našťastie sa blížila Klára. Vedľa nej sa niesol Kubo, naša vrana, s vreckom vydutým od malých  čokoládiek.

– Baby nechceli pribrať, – vykladal a v očiach mu blikali svetielka.

– Odpáľ, šušeň, – povedal mu Peter.

– Mám ťa v paži, vidlák, – povedal Kubo, lebo dobre vedel, že s nami sa mu nič nestane.

– Ídeme? – pozrela sa na mňa Klára.

– Jasné, – chytila som svoj batoh a ani neviem, prečo sa mi zdal úplne ľahučký. Ako keby som mala nejakú novú silu či čo.

– Tak sa teda maj, – povedala som Petrovi a tým som dala bodku za naším dnešným duchaplným rozhovorom.

– Je to pako, – ozval sa Kubo. – Vždy som pre neho musel robiť samé sprostosti, ale teraz už nebudem.

– Aké sprostosti?

– Musel som vtedy pred tebou kikiríkať. To bol jeho nápad.

– Ale prečo to robil? Veď mi dal zahrať a poslal mi aj lístok! Vieš, vtedy v jedálni...

– To ti nedal zahrať on. A ten lístok... – vtom sa Kubo chytil za ústa a pokrútil hlavou.

– Čo ten lístok?

– Ja fijém, ále nepovijém, – buchla sa Klára po čele.

– To si kamarátka?

– Tý na to pridéš, úvidyš...

Vtom ako hrom z jasného neba som si predstavila sobotňajší predvianočný trh, stánok s obrazmi a figúrkami a Mareka, ako si píska Keď to nejde, tak to nejde! Asi som sa musela tváriť ako vybitá baterka, lebo Klára sa ešte dlho smiala a do jej smiechu slabučko pišťala naša vrana, až jej skoro zabehlo.