V hlave to mám domotané

Neviem, či všetky vianočné trhy vyzerajú tak isto, ale tie naše sú každý rok rovnaké: všade prúdia davy kúpychtivých ľudí. No, prúdia. To je asi silné slovo. Masa  lenivo obteká stánky plné čínskych vetroviek a topánok, míňa pulty s lacnou bižutériou, muži majú zapustené korene pri varenom víne a ženy z dedín rukami ohmatávajú návliečky na periny. Niečím sa však vianočné trhy od tých obyčajných predsa líšia: na námestí stojí obrovský smrek s blikajúcimi žiarovkami a mestské hodiny každú polhodinu hrajú ježiškovské piesne. Vo vzduchu cítiť pečené klobásy a dvaja huslisti pri mestskej bráne fidlikajú krásne ťahavé melódie. 

Predierame sa s Klárou medzi stánkami. Vidím na nej, že je dojatá. Možno to robia tie husle a možno myslí na rodičov. Nebudem sa jej však pýtať, veď ona mi to povie. Na chvíľu sa mi Klára stratí a potom sa objaví zo zvláštnym výrazom na tvári:

– Nébudeš ferit! Nébudeš! – kričí mi do ucha. Chytá ma za rukáv a ťahá ma medzi stánky na kraj námestia.

– Fídyš? – ukazuje mi na stánok, v ktorom sú vystavené akési obrazy a figúrky z pálenej hliny..

– Figúrky a obrazy, – hovorím.

– Ále áke óbrazy? Si slépa?

Pozriem sa bližšie. Sú to zátišia s ovocím. Na všetkých sú jablká. A na jednom sú fialové jablká! Je to možné? Ale veď tí predavači... To je Marek a jeho mama! A ešte nejaký vysoký muž.

– Marek! – smejem sa.

– Áchoj, Márek! – kričí Klára.

Marek zdvihol hlavu, usmial sa a prišiel k nám. Zrazu som si uvedomila, ako v poslednej dobe vyrástol. V triede som si to tak nevšimla. Teraz vyzerá úplne ináč. Tak akosi dospelejšie.

– Trochu pomáham našim, – povedal. – Mame a Pavlovi. Vieš, to je ten, čo ma učil robiť s hlinou. Raz som ti o tom v škole hovoril.

Naozaj, pamätám sa, raz mi Marek vysvetľoval čosi okolo figúrok z hliny a akomsi blatíčku, pomocou ktorého sa nalepujú na hrnčeky ušká. Áno, spomenula som si.

– Viem, to blato sa volá šliker, – povedala som. Marek sa celý rozžiaril. Znovu mi začal ukazovať, ako robil postavičky z hliny, ako ich vydlabal, aby sa čo najlepšie usušili. Tentoraz sa mi vôbec nezdal nudný. Ako je to možné?

– Tý maš talent, Marek, – povedala Klára a a začala si obzerať obrazy.

– Táketo jablka majú u Pétry, – zdvihla zrazu obočie a pozrela sa na mňa.

– Fijem présne. Sú fialové! Aj já chcem mat táke! Móšem si kupít?

Marek sa pozrel na mamu a tá prikývla. Tuším aj trošku žmurkla. Marek vybral fialové jablká a podal ich Kláre.

– To budeš mať odo mňa na pamiatku, keď sa vrátiš domov.

Tak toto ma dostalo. Marek si s mamou rozumie iba tak, pohľadom. Hneď mi v hlave vyskočili Petrove slová: Termo je super! Naši ma chceli okašľať, ale nedal som sa. Dostanem  aj laptop s napaľovačkou a ešte vytrieskam z fotra skener. Aký je to rozdiel... U Mareka to funguje úplne ináč ako u Petra. Mama a Pavol sa k nemu správajú ako k seberovnému. Predávajú jeho obrazy.

– Trošku si takto zarábam, – povedal Marek. – Ale vy ste výnimka.

Tak som si zrazu predstavila, ako by sa tvárila Bublina, keby videla tie Marekove obrazy /na dvoch ešte boli fialové jablká/ a rozosmiala som sa.

– Aj tebe napadlo, ako mi ďobala do hlavy?

– Mhm. Ako vieš?

– Któ bodol Mareka dó chlafy? – vyliezali Kláre oči z jamôk.

– Nie bodol, ale ďobol. A nebol to on ale ona. Bublina na výtvarnej. Maľovali sme zátišie a Marek maľoval fialové jablká. Nepamätáš sa? Už som ti raz o tom hovorila!

– Asi som sábudla. A préčo Púplina robylá táku slú fec?

– Lebo nemá fantáziu. Jablká sú podľa nej červené, zelené alebo žlté, – povedala som. Klára len krútila hlavou. Dívala sa na Marekov obraz a zašepkala:

– Áko si fédel, še sa frácijam dómof?

Klára ide domov? Prečo mi nič nepovedala? Kedy?

– Nevedel som. Iba tak mi napadlo, že sa blížia Vianoce a...

– O týšten ma ujo Sádecky berie do Pratysláfy a s Pratysláfy póletym nach Berlin.

– Mohla si mi povedať, – chcem sa zatváriť urazene, ale na Kláru sa nedá tváriť urazene.

– Némam ráda, ket sa lučijá lúdy. Fet pridém v léte! Na céle dfa mésijacé! To je super! – vyškiera sa Klára. Pri slove super  si spomeniem na Petra, na jeho vyťahané nohavice s reťazou okolo nohy a zdá sa mi, že to je obraz z iného sveta. A okrem toho Marek si popiskuje od Zdenky Prednej Keď to nejde, tak to nejde. Predstavím si tú prestávku, keď mi dal Peter zahrať v školskom rozhlase práve túto pieseň. Tak toto je teda husté. Niekedy je život tak hlúpo pokrútený, že sa tomu všetkému vôbec nedá rozumieť.

S Klárou sa ešte túlame medzi stánkami, ale už to nemá šťavu.

– Stáfim sa, še mýsliš na Pétra a na Máreka a si s tócho cela chlupa, – povie zrazu Klára a ja vôbec neviem, čo by som jej na to povedala.