Dnešný deň nemal chybu

Dnes vypukne na tretej hodine triedne kolo v recitovaní. Triedna vyberie toho najlepšieho do školského kola. Čo som sa doma nahľadala! Minulý týždeň som celé popoludnie sedela v obývačke na zemi, okolo seba som mala poroztvárané knihy z našej knižnice a zúrivo som listovala medzi básňami. Chcela som si nájsť úryvok skôr, ako príde domov babka a začne mi vyberať Podjavorinskú. Ešte pred rokom mi tvrdila, že by som mohla recitovať Čin-čin! Asi mala skrat. To predsa nemohla myslieť vážne! Narýchlo som si vtedy našla Heviera a jeho báseň Čakám ťa, ale triedna mi povedala, že je to text pre chlapcov. Či som si vraj nevšimla, že sa tam vyskytuje mužský rod. Všimla som si, no nevedela som, že to nesmie byť. Keby ma vtedy babka nebola nervovala Čin-činom, bola by som si určite vybrala niečo iné. Takto som to narýchlo zbuchla a tak to aj dopadlo. Potom ma to mrzelo, lebo recitujem rada. Takže tento rok si budem dávať na výber lepší pozor. Dve hodiny som sa prehrabúvala medzi knižkami a hľadala som nejakú autorku! Nakoniec som sa rozhodovala medzi Danušou Dragulovou – Faktorovou a Margitou Dobrovičovou. Zrazu sa v obývačke objavila babka /chodí ako duch, myslí si, že keď schudla osem kíl, jej povinnosťou je mať ľahký krok/. Mala som po nálade.

– Vyberáš si báseň?

– Mhm...

– A čo si si našla?

– Babi, prosím ťa, len mi nevnucuj Podjavorinskú!

– No prepáč!

– Mám dve básne: Poľné kvietky a Čo bude ďalej.

– Ukáž... – berie mi babka texty z rúk a vidím, že je spokojná.

– Tie kvietky sú také ľahšie. Nemyslím na naučenie. Vieš, Margita Dobrovičová je príliš smutná. A tebe smútok nesvedčí, Petruška moja.

– Tentoraz som dala na babkine slová, lebo aj mne sa zdala Dobrovičová smutná. Nakoniec, prečítala som si na obálke, že autorka zomrela v ten deň, keď zbierku Neprelistovaná krv zadali do tlače. To je sila! Chvíľu mi bolo z toho smutno a potom som sa začala učiť tie kvietky. Vlastne som si ich vybrala aj preto, lebo sa v nich píše o dedovej záhrade a o bozku starej mamy. Trošku som tak chcela urobiť babke radosť. Ale keď babka chcela, aby som báseň čítala nahlas, a neustále ma opravovala, úplne mi znechutila radosť z recitovania. Ešteže prišla domov mama a obe išli kávičkovať. Odišla som do svojej izby a konečne som mohla byť sama sebou.

Takže dnes vypukne na tretej hodine triedne kolo v recitovaní.

Zvoní a do triedy vchádza naša triedna so širokým úsmevom ako mobík Teo.

– Posaďte sa. Vidím, že nikto nechýba, začneme. Pipiš.

Pipiš sa ťahá zo zadnej lavice ako taký sliz. Príde pred tabuľu, pokloní sa a povie:

Ľubomí Feldek: Drak

Bol jeden drak,

ten mal mnoho hláv,

chodieval na futbal

robievať dav.

Potom sa Pipiš poklonil. Chalani sa rehotali, celá trieda bola plná toho ich škrekotu, pripomínalo mi to havranie krákanie nad naším mestským cintorínom. Baby sa pohoršene tvárili, krútili hlavami nad Pipišom a nad chalanmi. Triedna začala mávať, aby sme už konečne boli ticho.

– Vieš, Pipiš, to je pekná báseň. Je vtipná, má myšlienku, ale je to báseň pre škôlkara. Sadni si.

Postupne triedna vyvolávala každého. Keď prišiel rad na mňa, skoro som dostala trému, lebo takú intelektuálsku báseň dosiaľ nemal nikto. Recitujem skoro v tranze.

Ten obraz jediný...

Farebné hlávky vo vysokej tráve

za dedovou záhradou.

A teplý bozk za ich vôňu

od starej mamy na líca...

Keď som dorecitovala, trieda zatlieskala /okrem Simony, ale ja ju kašlem/. Normálne ma to dojalo.

– Je to pekná báseň, Petra, len sa trochu bojím, že je určená na prednášanie staršej recitátorke ako si ty. Dúfam, že ti to na školskom kole prejde. Ale dobre si to vystihla. Dám ti jednotku.

– Fídyš? Si kóčka! – teší sa Klára.

– Tak, a máme po triednom kole, – zatvorí triedna svoj poznámkový zošit.

– Némamé! – vyskočila zrazu Klára celá červená.

– Prečo?

– Éšte som nebola ja!

– Ja som si myslela... – habkala triedna a trochu som ju aj ľutovala. Ale Klára hrdinsky vykročila, postavila sa pred tabuľu a začala:

– Jan Botto: Šlta ľalija.

Trieda sa začala smiať. Klára však nemohla vedieť, že sa nesmejú na jej výslovnosti ale na mne. Vie vôbec, že ma volajú Ľalia?

– Jan Botto: Šlta ľalija, – povedala druhýkrát Klára a nedala sa pomýliť. Trieda stíchla, lebo Klára mala krásny hlas a recitovala naozaj pekne. Nikomu už neprekážalo, že hovorila móchyla a na chrope. Nakoniec jej všetci zatlieskali /okrem Simony, samozrejme/.

– Si výborná, Klára. Myslela som si, že na dnešnú hodinu sa nebudeš pripravovať, preto som ťa nevyvolala. Teraz ma to mrzí. Na školské kolo ťa však nemôžem poslať, veď vieš, tvoja slovenčina má ešte medzery... A tiež ti píšem jednotku.

Nakoniec som bola do školského kola vybraná ja a Marek, ktorý recitoval prózu.

– Néfyzerala som smyješné? – spýtala sa cez prestávku Klára.

– Vôbec nie, – povedala som jej a naozaj to nebolo preto, aby som ju upokojila.

– Tak préčo sa smyjali?

– Lebo mňa prezývajú Ľalia. Preto.

– Tó som nefedelá...

Chcela som jej povedať, že to nič, nech na to zabudne, ale stalo sa niečo neuveriteľné: oproti mne kráčal Peter z ôsmej bé. Bol sám a kráčal rovno ku mne! Myslela som si, že rýchlo začnem s babkinými trikmi, ale hypnotizoval ma ako kobra myš.

– Ahoj, – povedal mi a ja som mala úplne vyschnuté hrdlo!

– Počkám ťa vonku po vyučovaní, – doložil a ja som naňho len zízala ako nesvojprávna.

– Ty maš so sépou sófu, práfda? – šepká mi do ucha Klára.

– Veď to. Nemám...