| Fialové jablká / 13 |
|---|
Ako ocko varil
Ocko niekedy hovorieva, že naša babka je prírodný úkaz. Prírodný úkaz môže byť všetko: aj búrka, aj slnko, aj vietor s dažďom, aj dúha. Pripúšťam, že môže mať štipku pravdy, ale dnes bol tým prírodným úkazom on. Mama totiž bola na akomsi školení /ocko hovorieva, že učitelia sú asi najhlúpejší ľudia, lebo stále ich len vzdelávajú a vzdelávajú a vtedy mama po ňom hádže škaredé pohľady/, a ocko mal chuť na slivkové gule. Pretože babka si na večeru urobila zeleninový šalát a ja som taká kuchárka o ničom, pustil sa môj bohémsky nepraktický otec do varenia večere.
– A nechcel by si zeleninový šalát? Urobila som ho dosť! – kričala babka zo svojej izby.
– Nie! Chcem slivkové gule! – bojovne vyhlásil ocko a sadol si za počítač, aby na internete vyhľadal, ako má tie gule urobiť.
– Sú tu uhorky, paradajka, trošku soli, octu a olivového oleja, kôpor a čerstvá bazalka! – objavila sa v obývačke babka a strčila ockovi svoju misku šalátu až pod nos.
– Už som ťa vydeloval, – oznámil jej ocko.
Babka pokrčila plecami, veľavýznamne sa na mňa pozrela a pošuškala mi:
– Ja by som mu tie gule urobila, ale by ma musel poprosiť. A to sa ja nikdy nedožijem. Keď ma vydeloval z dnešného večera, nech si tie gule varí sám!
Ocko konečne vstal od počítača a začal sa rozhliadať po kuchyni.
– Dúfam, že mi budeš pomáhať! – povedal. To nebola otázka, to bol rozkaz. Keď je náš ocko hladný, nie sú s ním žarty.
– Treba mi krupicu, lebo cesto bude z varenej krupice, – oznámil mi a uviazal si na hlavu maminu šatku.
– Aby mi do cesta nepadol vlas, – poučil ma a ja som nevedela, či som dobre počula. Čo haluzí ten môj ocko? Čo by mu asi tak malo spadnúť do cesta, keď má okolo hlavy pár vlasov, o ktorých tvrdí, že vzadu držia ako drôty? Okrem krupice som mu priniesla ešte hladkú múku, vajíčko a päť sliviek, z ktorých ocko urobil dvadsať malých kúskov. Potom som už len sledovala, ako sa robia slivkové gule.
– Internet hovorí, že najprv si urobíme krupicovú kašu, ale budeme ju variť vo vode, a nie v mlieku, – zdvihol ocko prst, aby som si to zapamätala na večné veky. Historická chvíľa. Môj tvorca začína variť slivkové gule. Potom už len sledujem márny boj ocka s varením. Pripomína mi to nemý film: Najprv ocko vyskakuje pri sporáku, lebo si popálil palec pri miešaní krupice. Ako tak máva popálenou rukou, vysype do hrnca viac krupice a urobí sa mu vo vode riadna hrča. Hrču chce najprv rozmiešať, ale nakoniec sa vzdáva a vyhadzuje ju z hrnca vareškou do drezu. Teda chce vyhodiť, lebo hrča mu z varešky padá do papuče, ktorá mu spadla pri vyskakovaní. Film sa končí záberom, ako ocko hotové cesto chladí v umývadle. Počas tejto grotesky beriem do papiera horúcu cestovú hrču z ockovej papuče, lebo by si ju určite obul, popálil sa druhý raz a možno by sa prilepil a nikdy z tej svojej papuče nevyliezol. Konečne ocko prináša cesto slávnostne na stôl a poúča ma ďalej:
– Teraz dáme do krupicového cesta vajíčko a hladkú múku.
Ocko rozbíja vajíčko, púšťa ho do cesta, ale padá mu tam pár škrupiniek.
– To sa stane aj ostrieľanému kuchárovi, – máva rukou a škrupinky po jednej vyberá. Dosýpa múku a začína rukou miesiť cesto.
– To sa musí rukou. Čítal som, že vtedy je cesto lepšie, – poúča ma ocko tretí raz a utiera si tou cestovou rukou spotené čelo. Najprv sa mu cesto zdá husté, potom riedke, takže ešte raz rozbíja do cesta vajíčko, potom dvakrát pridáva múku, potom zasa vodu a zasa múku. Film sa skončil.
Kým do cesta ocko povkladal všetko, čo mal doma, a gule vyvaril, bolo jedenásť hodín večer. V troch veľkých misiach bolo nakoniec stopäťdesiat gúľ. Dvadsať bolo slivkových a tých zvyšných stotridsať tak rôzne: tridsať jablkových, dvadsať banánových, do päťdesiatich dal rôzne džemy a do tridsiatich strčil mrkvu.
– Tie mrkvové budú pre babku, keď teraz diétuje, – zasmial sa, ale hneď stíchol, lebo vo dverách kuchyne stála babka a neveriacky sa pozerala na všetky tie guliská.
– Nechcem veriť vlastným očiam! – zhíkla. – O chvíľu je polnoc! To teraz chcete jesť? Viete, čo na to povie váš metabolizmus?
– Len nech skúsi niečo povedať! – zašomral ocko a naložil si plný tanier slivkových gúľ. Babka sa nad ním napokon zľutovala a posypala mu ich tvarohom, práškovým cukrom a poliala roztopeným maslom.
– Aby si nepovedal, že máš zlú svokru...
– Mhm... mhm... prikyvoval ocko s plnými ústami a očami mi naznačoval, aby som tie posledné gule s mrkvou zlikvidovala.
– Ja viem, že je tam mrkva, pozorovala som vás, – zašepkala mi babka do ucha a zamiešala tie mrkvové horory medzi ostatné poriadne gule. Potom ich pohádzala do mikroténových vrecúšok a šupla do mrazáka.
– To má za to, – zachichotala sa a zmizla vo svojej izbe.
Ja mám teda rodinu!
Faktom však je, že by som ju nevymenila za nič na svete.
|
|
Přidat názor ...nápověda k hodnocení  |
|---|
(Pro přidání názoru je třeba se přihlásit)
|
3
4
malékulatékolečko 
baucis 
patafyzik 
fungus2 
josefk 
Montrealer