Kamenná sova s tajomným nápisom

– Tó ty chovorila? – smiala sa Klára.

– Ja neviem. Mám ju poslúchnuť?

– Ano, urop to.

– To ako tak naisto vieš?

– Aj moja bapka mi tak rady. Pünktlich tak.

– Nie sú tie naše babky staromódne?

– A ty fieš, aka je stara laská? Bola tu dafno, ket sme tu my neboli. Tó bude asi nejaky stary otskušany recept, – smeje sa Klára a je nám dobre, lebo je sobotňajšie popoludnie, na námestí hrá ľudová hudba, tancuje akýsi súbor a my dve sa predierame pomedzi stánky so starožitnosťami. Zbožňujem staré veci. Pripadá mi, že ten, kto ich vyrobil, vedel presne, akému človeku sa dostanú do rúk. Čo všetko sa tu dá nájsť! V jedinom stánku je napríklad okrem storočných novín a časopisov o nohu stola opretý obraz, na ktorom je skrytý medzi stromami starý dom. Až ma striasa, aký je tajomný. Ale celý je posiaty mušacincami a v ráme vidno malé dierky. Možno ocko by vedel, či to je vzácny obraz. Na pulte stánku je porcelánová kávová súprava s drobnými namaľovanými kvietkami, dve staré petrolejové lampy, písací stroj Underwood a všelijaké drobnosti. Náhrdelníky, brošne, rôzne figúrky a malá hnedá kamenná sova.

– Vidíš tú sovu?

– Mýsliš to mále chnede? To je sofa?

– Pekná, že? – beriem sovu do rúk a obzerám si ju. Vyzerá akoby trucovala.

– Nezdá sa ti, že tá sova má dušu? – pýtam sa Kláry.

– Je pekná. Pósri, na chláve ma nápis.

– Naozaj? – obzerám si kamennú sovu a fakt: na hlave má čosi napísané, ale nápis je taký zošúchaný, že sa nedá vôbec prečítať.

– Má dušu, aj ja to cítiem.

– Vau, vau! – teším sa na americký spôsob, že aj Kláre sa sova páči, a zároveň ma škrie, že neviem prečítať ten nápis na sovej hlave.

– Mýsli si, že je tam napisane Petre a chotovo.

– Doma sa na to pozriem cez lupu.

– Uš fieš, že bude tvoja?

– Kúpim si ju ako talizman.

– Talisman? – díva sa Klára. – Ták cho fyskušaj!

– Ako ho mám vyskúšať?

– Nápriklat si nječo mýsli.

– Čo?

– Tý si chlupa! Nápriklat si prédstaf niekocho, kocho by si chcéla stretnut. Zafri óči a predstafuj.

No dobre, nech teda sova ukáže, čo vie. Je úplne jasné, koho si predstavujem. Nech je to Peter, nech je to Peter, nech je to Peter... Sovu držím v dlani a stískam ju o dušu. Nech je to Peter, nech je to Peter...

– Hej! Slečna! Kde je moja sova? – ozve sa predavač a pretrhne mi moje želanie.

– Ona skuša sofu. Či je kuselnova, – vysvetľuje Klára a smeje sa.

– Prepáčte, tu je... Len som skúšala... skúšala, či by mi náhodou nesplnila nejaké želanie. Chcela by som si ju kúpiť ako talizman.

– Tá sova nie je na predaj.

– Ale veď som ju našla tu, medzi týmito starými brošňami!

– Zasa mi ušla, – povedal predavač a postavil ju nabok.

Tomu predavačovi asi načisto hrabe.

– Ale ja by som si ju naozaj rada kúpila. Prosím...

– Vravím, že nie je na predaj.

Škoda, že predavač je asi blázon. Najlepšie urobíme, ak odídeme.

– Všade ju nosím so sebou, lebo mi prináša šťastie, – ozval sa zrazu predavač.

– Keby som ti ju predal, už by nenosila šťastie. Ale darujem ti ju, už ju tak veľmi nepotrebujem. Bude v dobrých rukách, – žmurká na mňa predavač a podáva mi sovu. Stojím ako vybitá baterka. Také niečo sa mi v živote nestalo. A ja som si myslela, že predavač je blázon. Zrazu mi pripomenul spolužiaka Mareka, ktorý nakreslil môjmu ocinovi obraz s fialovými jablkami.

– Ja... ďakujem. Prosím vás, neviete, čo má napísané na hlave?

– Neviem. Už keď som ju dostal ako malý chlapec, bol ten nápis nečitateľný. Ale cítim v päte, že keby ho niekto vylúštil, čaro sovy sa stratí.

– Aha... Takže nebudem ten nápis lúštiť...

– Môžeš, ale nečuduj sa, keď sa ti nič nesplní.

Potom sme sa prechádzali s Klárou a skúšali sme, či je naša sova čarovná. Nič extra sa nedialo, ak nerátam, že nám v cukrárni dali obrie porcie zmrzliny, čo sa bežne nestáva. Sova sa asi zabehávala. A potom to prišlo! Oproti nám kráčal Peter z ôsmej B a za ním cupkal ten ukikiríkaný piatak a niesol mu tašku. Pokúsila sa o mňa panika, očervenela som ako rajčina /to je druhý stupeň, prvý je reďkovka/ a potom som si spomenula na babkine slová: unudene ho zaregistruješ... dívaj sa, ako keby sa nechumelilo. To teda bola fuška! Musela som vyzerať ako škuľavá rajčina na druhú, lebo Klára sa na mňa dívala, ako keby sa o mňa pokúšala mŕtvica.

– Čó je s tebou? Máš chóručku ? Jé ty sle?

– To bol Peter.

– Któ?

– Peter. Ten, čo mi asi dal zahrať do školského rozhlasu.

– Achá! Fet som fídela, že na teba pósera a ty nyč.

– Skúšala som babkinu metódu, vieš? – nadobúdam istotu a červená farba sa mi stráca z tváre. Konečne vyzerám ako normálny človek.

– Osaj, a šelala si si strétnut cho?

– No jasné.

– Tak fídyš! Sófa je kuselnova! Nyje, že budeš luštyt ten napis!

Klára sa tešila a ja som ju trošku ľutovala, že nemá aj ona svoju sovu pre šťastie.