| Fialové jablká / 11 |
|---|
Babka mi prezrádza najväčšie tajomstvo ženy
Tak. Tankové lode čiže moja a Klárina babka sú zasa najlepšie kamarátky, do žalúdka sa mi už nič nezmestí, lebo je plný ovsených /podľa Kláry ovesených/ guliek. Ležím na posteli ako vypasený šváb. Pripadám si ako Mišo z našej triedy, ktorý každý pondelok na obed do seba nahádže skoro všetky palacinky alebo buchty alebo dukátové buchtičky, ktoré v našej školskej jedálni existujú, a potom vstáva od stola so skleným pohľadom, lebo mu z hlavy zmizla všetka krv, ktorá sa vykašľala na jeho hlavu a presťahovala sa do žalúdka, aby tam pomáhala tráviť tie odporné sladkosti. Tak nám to aspoň vysvetľovala naša učka prírodopisu. Takže ležím na posteli ako vypasený šváb, trávim ako kobra, ale vôbec mi to neprekáža rozmýšľať o lístku, ktorý mi predvčerom priniesol ten malý ukikiríkaný piatak. Strčila som si ho do slohového zošita za obal. Opatrne ho vyberám. Páčila sa ti streda? Hm. Možno to je Peter a možno si zo mňa strieľa Simona s babami, lebo tie sú všetkého schopné. Najmä Simona. Vie byť najodpornejšia zo všetkých báb. Ani vlastne neviem prečo. Závidí mi, že sa ľahko učím, a vyhlasuje, že som bifľa. Všade vykladá, že moja mama mi cestu na gympeľ určite vydláždi. Mame to radšej nikdy nepoviem. Kvôli Simone sa predsa nebudem zle učiť, aby som zapadla medzi jej obdivovateľky. Vlastne ma štve, že Simona nosí značkové veci a mne kupujú iba také normálne. Nebuď hlúpa, peniaze investujeme lepšie, utešuje ma mama a kupuje nášmu bohémskemu ockovi knihy. Raz ocko mame povedal, že či si pamätá na Mlyny. Vtedy som sa dozvedela, že Mlyny sú vysokoškolské internáty v Bratislave, kde moji rodičia študovali. /Vraj v Bratislave stále stoja, ale to musí byť teda riadna haluz! Veď to je už dvadsať rokov!/ A že či si mama pamätá, že každý večer ktosi spieval na balkóne ólé, ó, kanga séro a potom to zahral na trúbke. Tak že ten niekto, to bol on. Mama sa vtedy rozžiarila ako lampión, lebo za kangasérovej doby sa s ockom ešte nepoznali. Ona sa vraj práve vtedy učievala na štátnice a na ólé, ó, kanga séro sa pamätala akoby to bolo včera. Keď sa ocka spýtala, kde má tú trúbku, môj ocino - bohém si vzdychol, že ju dávno zhltla záložňa, lebo bolo treba osláviť štátnice. Takže usporené peniaze, ktoré by sa aspoň raz mohli vynaložiť na nejakú značkovú vec pre mňa, nedávno šli na ockovu trúbku, ktorou ho mama prekvapila na narodeniny. Jasné, že Simona prišla na druhý deň v nových rifliach a tričku s výstrihom na chrbte takým veľkým, že jej bolo vidieť kúsok podprdy. Fakt je, že ja ešte žiadnu podprdu nenosím a v takom tričku by som vyzerala ako debil. No, možno nie ako debil, ale tuctovo. Čo ak je to Simona, ktorá mi píše lístky, dáva zahrať do rozhlasu a tajne sa s babami na mne chichocú? Keby som dala zahrať nejaký slaďák akože Petrovi Petra, načisto by som sa znemožnila. A ak je to naozaj Peter z ôsmej B? Ak sa budem robiť, že nič, Petra si nakoniec uloví tá hnusná Simona! Asi by som mala odchytiť toho piataka.
– Ale teraz mi už neujdeš!
Uf! Vedľa postele stojí moja babka.
– Už minule si mi bola podozrivá. Ale zahovorila si to. Teraz sa nepohnem, kým mi nepovieš, čo ťa trápi. Tak! – usádza sa babka vedľa mňa na posteli.
– Ale babi...
– Žiadne ale babi. Ja som ti mohla prezradiť svoje tajomstvo, čo?
– No tak dobre. Ale nepovieš to nikomu!
– Som tvoja babka, Petruška moja. Spoľahni sa.
Preboha, nech mi nehovorí Petruška! V akomsi nárečí je to vraj petržlen. Ale fakt je, že ona mi o svojom trápení povedala. Asi by som jej mala dôverovať. Ale keď niekomu prezradí, čo jej teraz poviem, tak poviem ujovi Sádeckému, ktorý sa jej páči, že má stopätnásť kíl. Tak.
– Vlastne sa nič nedeje, – vravím, – len mi akýsi P dal zahrať do školského rozhlasu. A potom som dostala lístok, že aká bola streda.
– A čo bolo v stredu?
– No to bolo vtedy, keď mi dal zahrať.
– A to je všetko?
– Všetko.
– A vieš, kto to je?
– Myslím si.
– Kto?
– Veď to je ten problém! Buď si zo mňa vystrelila odporná Simona, alebo je to Peter z 8. B.
– Prečo odporná? Čo ti urobila?
– Smeje sa zo mňa, že nenosím žiadne značkové veci. Okrem toho už nosí podprdu a myslí si, že je hviezda.
– A ten Peter?
– Jeden ôsmak.
– Páči sa ti?
– Mhm...
– Treba čakať, – povedala babka a zatvárila sa, že vypustila najväčšiu perlu ducha.
– A čo asi tak robím?
– No a kde je problém, Petruška?
– Aj ja by som mu chcela dať zahrať. Teda ak je to Peter.
– Ani nápad! – zamávala rukami babka, ako keby odháňala obludu.
– Ale prečo?
– Lebo sa musíš robiť vzácna! Preto.
– Vzácna?
– Áno, vzácna. A uvedom si, že som ti prezradila jednu z najdôležitejších múdrostí, ktorú žena musí vedieť. Okrem toho, čo ak je to tá odporná Simona, ako ty hovoríš? Vieš, ako by si na tebe pochutnala?
– To si nechcem ani predstaviť.
– Tak vidíš! Musíš čakať. A keď pôjdeš okolo Petra, môžeš sa mu pozrieť do očí, ale len tak, aby si uvedomil, že ty sa len tak náhodou dívaš okolo seba a on sa ti iba tým najobyčajnejším spôsobom priplietol do pohľadu. Keď ho unudene zaregistruješ, budeš zrakom pokračovať napríklad v prezeraní steny alebo chodby alebo čo ja viem čoho. Rozumieš? Ak sa vám stretne pohľad, neuhni! Len sa ľahostajne dívaj, akoby sa nechumelilo. Ak je to on, v krátkom čase niečo podnikne. Buď ti dá zahrať ešte raz alebo bude špekulovať, ako nadviazať kontakt.
– No babi! Normálne ma šokuješ! Ty by si mala o tom napísať nejakú príručku alebo čo.
– Čo si myslíš? Ako som ulovila tvojho dedka?
– To si mu dávala najavo, že je vzduch?
– No, celkom tak nie, predsa som už bola staršia ako ty teraz, ale vzácna som sa robila. To áno...
Videla som, ako sa babke rozslzili oči, lebo náš dedko pred piatimi rokmi zomrel. Mali sa s babkou veľmi radi. Že by to bolo tým, že sa niekedy robila vzácna? Musím o tom popremýšľať.
|
|
Přidat názor ...nápověda k hodnocení  |
|---|
(Pro přidání názoru je třeba se přihlásit)
|
3
7
patafyzik 
malékulatékolečko 
Haber 
Montrealer 
baucis 
josefk 
adammi