Vraj to sa hneď vidí, že naša Xara je jadur

Asi som dlho nespala, lebo babka ešte stále chodila po byte a skúšala, kde jej bude váha ukazovať najmenej. Popíjala pritom svoju obyčajnú kávu bez cukru a smotany a tvárila sa odhodlane. Mňa však neoklame. Dobre som videla, ako jej skrivilo ústa, keď si z nej odpila, ale robila som sa, že to nevidím, aby som jej nepokazila radosť. Tak som teda vstala a išla vyvenčiť Xaru. Sedela pri vchodových dverách, upierala na mňa svoje krásne čierne očiská a slabulinko šibkala chvostíkom. Dávala najavo, že mi robí láskavosť a ide vyvenčiť ona mňa, ale chvostík ju prezradil.

Pri rieke dnes nikto nebol. Asi všetci spali, pretože pochybujem, že by ešte v niektorej rodine bola babka budiaca rodinu svojím chudnutím. Ale nehnevám sa na ňu, lebo pri rieke je krásne. Pri našom sídlisku je voda plytká a keď je sucho ako teraz, ženie sa po kameňoch. Milujem ten zvuk. Jediné, čo mi kazí náladu, sú havrany. Je ich v našom meste toľko, že elektrické drôty z diaľky vyzerajú ako obsypané makom. Aj tu pri rieke je veľa havranov. Krákajú a krákajú. Ešte som nevidela film Vtáky, ale asi takto nejako to tam musí vyzerať. Predo mnou kráča Xara, telo sa jej rytmicky vlní a čierna srsť sa krásne ligoce. Sem-tam sa zastaví a cvrkne si. Ale ako! Ona to vôbec nerobí ako iné sučky. Tie sa pričupia a je to. Xara prenesie váhu na zadnú ľavú nôžku, pravú elegantne zdvihne a pustí pár kvapiek. Jej pravá nôžka mi pripomína babkin malíček, ktorý má pri pití kávy jemne zdvihnutý. Každý sa pýta, aká je Xara rasa. Ona však nie je rasa. Mama bola jazvečíčka a otec neznámy. Ocino však povedal, že môžeme každému hovoriť, že Xara je jadur, lebo jemu sa po dlhom štúdiu psích obrázkov zdá, že jej otcom bol durič. Raz som naozaj jednému psíčkarovi povedala, že naša Xara je jadur, a on, že to sa hneď vidí, lebo má krásnu srsť. Vôbec ma netrápi, že máme kríženca. Xara je múdry pes, ktorý normálne všetko rozumie! Napríklad jej poviem, aby išla na miesto, a ona sa zdvihne a odkráča do svojho pelechu. Keď si sadne na taburetku predo mňa a ja nevidím na telku, stačí, keď jej poviem, aby si ľahla. Keď sme ešte nemali Xaru, myslela som si, že pes má len jeden výraz a hotovo. Vtedy som sa tomu rozumela ako hus do piva. Dnes už viem, že Xara sa úplne ináč  tvári, keď odchádzam preč z bytu, a ináč, keď prichádzam. Keď odchádzam, urobí sa jej na čele vráska. Hlavu si položí na labky a snaží sa nevnímať môj odchod. Keď prídem domov zo školy, mám strach, že chvost jej asi odtrhne celú zadnú časť tela. Kňučí od radosti, vyskakuje a v papuľke má moju papuču. Najmilšie sa tvári vtedy, keď jem. Má zasnený výraz a oči pripichnuté na moje ústa. Len kamenné srdce by neodolalo dať jej kúsok z raňajok. Xaru máme už sedem rokov. Dostala som ju, keď som začala chodiť do školy a život bez nej si vôbec neviem predstaviť. Aby som bola úprimná, neviem si predstaviť teplé podvečery, keď chodím popri rieke a striehnem, či Peter z ôsmej bé práve nevenčí svojho kokršpaniela Jimyho. Dosť často sa s ním prechádza a hádže mu žltú tenisovú loptičku. Vždy si želám, aby sa tá loptička kamsi zakotúľala. Aspoň by si Peter všimol, že na svete sú aj ľudia, nielen psi. Konkrétne ja, Petra zo siedmej A.

     Teraz však nie je pri rieke nik, len na lúke za riekou stojí žena v kvetovaných modrých šatách. Nebolo by na tom nič čudné, keby lúka nebola plná rozkvitnutých čakaniek. Žena z diaľky vyzerá ako čakanková princezná. Alebo ako by jej tie čakanky pršali zo šiat. Sem-tam sa zohne, niečo berie do košíka a ja spoznávam Marekovu mamu. Asi zberá šťaveľ, aj naša babka naň chodí. U Marekov majú síce málo peňazí, ale Marekova mama sa vie vždy vynájsť. Tak by som im želala nejakého otca! Pri Marekovi mám vždy pocit viny, že ja mám kompletnú rodinu a on nie. Aj keď je môj oco nepraktický tvor zahrabaný vo svojich knihách. Kedysi však vedel erdžať ako kôň, vylúšti akúkoľvek tajničku a sudoku rieši zásadne zákerné. Mamu mám tiež fajn. Tak ako Marekova mama aj ona vie z mála urobiť veľa. Často nakupuje v sekáči, ale v škole povie, že si to priniesla z Viedne /tam máme rodinu/. Keď sa jej kolegyne pýtajú, koľko to stálo, pridá k cene nulu a je to. Kolegyne chytajú látku medzi prsty a hovoria: To u nás nezoženieš alebo Darmo, vidno kvalitu. Vždy sa doma nasmejeme. Ale nemala by som sa smiať, lebo mamine kolegyne budú o dva roky moje profesorky. Teda aspoň dúfam, že budú, lebo chcem ísť z deviatky na gympeľ. Ale to je ešte v nedohľadne. Dva roky – to je nekonečnosť! Dovtedy sa zomelie fúra vecí. Naša babka určite schudne aspoň dvadsať kíl a bude sa úplne zoštíhlená zvrchu pozerať na susedku Molnárovú z tretieho poschodia. Stavím sa, že keď pôjdu výťahom, suverénne nastúpi doň aj ona.