Nový Indián

Na druhý deň sedel pred domom na lavičke akýsi neznámy chlapec. Išla som von a postavila som sa pred bráničku.

- To je naša lavička, - povedala som mu. - Ale ja ti dovolím na nej sedieť.

- U nás sa nemusí dovoľovať, u nás sa sedí, kde chce, - povedal neznámy chlapec.

No toto!

- Ty asi nie si Indián, - vravím mu.

- Nie.

- A kto teda si?

- Filip.

- A čo to skrývaš za chrbtom?

- To je tajomstvo.

- Keď je to tajomstvo, tak sa s ním nemusíš vystrkovať práve na našej lavičke. A my máme ešte väčšie tajomstvo, aby si vedel!

- Kto my?

- Naša indiánska osada.

- Že osada! Veď tu býva dedo Jožo!

- Dedo Jožo nie je žiadny dedo Jožo, ale náčelník Rýchly šíp a ja som Srnka. A máme totem!

- Totem?

- No to je to tajomstvo.

- Naozajstný?

- Naozajstný a najkrajší.

- Kde?

- V záhrade.

- Ukáž!

- Najprv ty ukáž svoje tajomstvo!

Filip pomaly otváral ruku. Na dlani mal lupu. Viem, čo je to lupa. Môj strýko Dušan si takou lupou obzerá známky.

- Lupa. A to má byť to tajomstvo?

- Takouto lupou sa dá urobiť aj oheň.

- Takouto lupou sa náhodu obzerajú známky!

- A robí sa aj oheň! Spýtaj sa deda Joža!

Ani som sa nemusela spytovať, lebo dedko stál za nami a povedal:

- Filip má pravdu. Lupou sa dá naozaj urobiť oheň. Teda, chcem povedať indiánsky oheň.

- Chcel by som vidieť váš totem, - vyhŕklo z Filipa.

Zrazu mi ho prišlo ľúto.

- Že môže byť Filip novým Indiánom? Veď aj lupu na indiánsky oheň má! On je už skoro náš! - obrátila som sa na dedka.

- Nuž, ja nie som proti. Za tvoje tajomstvo ti ukážeme naše, - povedal Rýchly šíp a všetci sme sa pobrali na dvor k orechu a potom bráničkou rovno do záhrady, nad ktorou kraľovalo včielkové sídlisko. Tam uprostred maku stál náš totem. Filipovi sa veľmi páčil.

- Ešte som taký nevidel, - povedal.

- Odteraz môže byť aj tvoj, - tešila som sa.

Len kohút Bobo akosi zazeral. Darmo, indiánski pierkonosiči sú už takí.