Výprava za sovím pierkom

- Ako som už povedal: mala by si dostať sovie pierko, lebo celkom múdro rozmýšľaš, - povedal mi poobede dedko.

- A prečo sovie?

- Lebo sova je múdry vták.

- A ty vieš, kde si sovy schovávajú svoje pierka?

- Viem, kde večer sedávajú.

- Ja by som tiež chcela vedieť, kde sedávajú sovy!

- Večer teda pôjdeme na nočnú indiánsku výpravu, - sľúbil dedko.

Ešte nikdy som nebola večer v hore! Najradšej by som stiahla tmu za nohu, aby už bol večer. Konečne! Babka nám dala so sebou deky, aby sme neprechladli, a do fľašiek teplého čaju. Dedkovi do fľašky priliala aj rum, aby mal vraj lepší zrak.

A tak, keď už všetko začalo sivieť, vydali sme sa na našu prvú nočnú výpravu. V hore sme museli ísť veľmi ticho. Dedko ma učil našľapovať tak, aby ani vetvička nepraskla. Odpočívali sme až pri kmeni, ktorý mal ujo horár pripravený na popílenie. Len čo sme si naň sadli, bolo počuť kroky.

- Pśśśt! - šepol dedko.

Ani sme nedýchali.

Okolo nás ktosi kráčal.

- Veď je to Bosá noha! - chytám dedka za ruku.

- On je to veru.

- Ide sa asi pozerať ďalekohľadom na hviezdy, lebo má v ruke svoju rúru.

- Tak to ho nesmieme rušiť. On potom o tých hviezdach rozpráva v škole deťom, - hovorí mi dedko.

- Možno by som chcela chodiť do takej školy, - ticho som povedala.

- Budeš.

- A bude tam aj učiteľ Nôžka?

- Nie. Každá škola má svojich učiteľov.

- A nemohla by som chodiť do Nôžkovej školy?

- Asi nie. Veď by bolo vašim smutno.

- Aha... aj mne by bolo. Tebe bolo niekedy smutno za mamou a ockom?

- Veru bolo, - vzdychol si dedko.

- Rozprávaj mi o tom, - prosila som a rýchlo som sa k nemu pritisla, aby si to náhodou nerozmyslel.