Keby mali rybníky štopeľ

A tak som sedela na skladacej stoličke a dedko skúmal okolie. Skúmal ho tak hlasno, že jeho chrápanie odplašilo všetky kačice tetky Múčikovej. Zdalo sa mi, že dedko pozoruje okolie akosi pridlho. Ticho som posadila na skladaciu stoličku Belka a vošla som do vody.

Kráčala som opatrne, lebo kačice tetky Múčikovej boli odplašené a ja som vôbec nevedela, odkiaľ je hlboko. Bahno ma krásne šteklilo. Potom som však stúpila - a bahna nikde! Voda sa mi začala tlačiť do úst a do nosa. Mykala som rukami a chcela som plávať, ale bez dna to nešlo. Aj na dedka som chcela kričať, no pod vodou sa to vôbec nedá. Naozaj neviem, čo by so mnou bolo, keby som sa zrazu nezachytila o niečo huňaté.

Belko! Ťahal ma z vody a kňučal. Dobre som rozumela: to mi nadával. Keď sme vyšli na breh, Belko išiel žalovať dedkovi. Toľko sa pri ňom otriasal, až z neho fŕkali kvapky na všetky strany. Aj na dedka. Ten zrazu vyskočil ako strunka a povedal:

- No! Okolie je preskúmané, dovoľujem ti ísť do vody.

Teda!

- Čo ti je? - čudoval sa dedko.

- Rozmýšľam. Vieš, keby mali rybníky štopeľ, stačilo by ich iba vypustiť, a hneď by sme vedeli, odkiaľ je v nich hlboko.

- No toto! - krútil hlavou dedko. - Veď ty si zaslúžiš sovie pierko! Si celkom múdre dievča. Len kde ty na tie nápady chodíš?

- Ale, len tu, neďaleko, - povedala som a zaškúlila na Belka, či náhodou neprezrádza moje dnešné tajomstvo.

Neprezradil.