Načo má krava chvost

- Vidíš, Srnka? Pod nami je celá dedina a úplne pod nami naša indiánska osada. A tam... tam je náš totem! - puchol od radosti dedko, keď sme boli hore na kopci.

- A tu pod kopcom?

- To je Malina, krava tetky Orlíkovej.

- A ako plieska chvostom! Asi odháňa tie tvoje včely, - hovorím dedkovi.

- Kdeže včely! To sa hrozí muchám! - skoro sa urazil dedko.

A potom sa to stalo: do môjho palca udrel blesk. Začala som poskakovať a mávať rukami, ale bolesť sa zväčšovala a zväčšovala.

- Čo sa stalo? - priskočil dedko.

- Tvoja včela ma poštípala do palca!

- Moje včely neštípu.

- A štípu! Pribehla si jedna žltá a pichla ma!

- Keď bola žltá, tak to nebola včela! To musela byť osa!

- Ale tvárila sa ako včela!

Chcela som fňukať, ale som rýchlo nevedela, či to Indiánky smú.

- Aspoň vidíš, načo má krava chvost, - hundral dedko, keď sme schádzali k orechu. Potom sme zastali.

- Ukáž, - povedal a začal si obzerať môj palec, ktorý vyzeral ako palec na menšej boxerskej rukavici.

Ja som však neplakala.

A potom večer, keď som mala palec obkrútený v octovej handričke a bolel už iba trochu, Rýchly šíp mi niečo podával:

- Toto máš za odvahu, Srnka.

Na stole ležalo malé sojčie pierko. Asi sa už pomaly začínam stávať Indiánkou.