Skoro stratená fajka mieru

Na druhý deň sme sa vybrali do hory hneď ráno. Dedko povedal, že nájsť to pravé totemové drevo nie je vôbec žiadna hračka. A tak kým on hmkal, strácal sa za stromami a znova hmkal, ja som cvičila Belka. Chcela som, aby okrem podnáčelníka robil aj indiánskeho pátrača. Ale Belko asi netúžil byť pátračom, lebo sa tváril presne tak ako včera, keď nechcel prezradiť indiánske tajomstvo: hlavu mal opretú na predných labkách, vyplazoval jazyk a zatváral oči. Dlho som ho poúčala čo a ako. Zdalo sa mi, že celkom dáva pozor.

- Rozumel si teda? Ja ti hodím túto fajku mieru, zakričím aport a ty ju donesieš, áno? - povedala som mu napokon a hodila som dedkovu fajku do kríkov.

- Aport!

Belko vyskočil a zmizol v kríkoch. O chvíľu sa objavil, na uchu mu sedeli tri bodliaky a v zuboch sa mu hompáľala topánka z ľavej nohy.

- Ty si ma nerozumel. Fajku máš doniesť! - dohováram mu.

Belko pustil topánku, znova zmizol v kríkoch, nazbieral ešte ďalšie bodliaky a priniesol topánku z pravej nohy.

- Prečo nosíš topánky? Stratíš od nich ňuch a fajku nikdy nenájdeš! Čo nám povie Rýchly šíp? - už som sa začala o dedkovu fajku báť.

A Belko ešte viac zvesil hlavu a vyplazoval jazyk, až mi ho bolo ľúto.

- No tak! Nebuď smutný! Hľadaj fajku, psíček!

Belko zasa odišiel ku kríkom.

Keď vystrčil hlavu, držal v papuli čiernu rúru.

Tu sa z kríkov vynoril akýsi bosý turista.

- Ten ďalekohľad je môj! A topánky tiež, - povedal a začal sa obúvať.

- Dobrý deň, - pozdravila som sa,  aby vedel, čo sa patrí.

- Dobrý, - zarazil sa turista.

Ešteže tak!

- Belko, vráť ten jednooký ďalekohľad! - rozkázala som podnáčelníkovi.

- Jednooký? - čudoval sa turista.

- Áno! Ďalekohľad býva vždy pre dve oči. No tento je asi pre jednookých, - podala som turistovi čiernu rúru.

- Takéto deti mám rád, - smial sa bosý turista a z batoha na chrbte mu trčala dedkova fajka mieru.

- Dedkova fajka mieru! - vyskočila som.

- Hovoríš fajka mieru? Tak to som asi natrafil na indiánsku osadu Rýchleho šípa! - vstal turista a takto sa mi predstavil:

- Som učiteľ Nôžka, po indiánsky Bosá noha.

Chcela som sa učiteľovi Nôžkovi tiež indiánsky predstaviť, ale som zistila, že ja vlastne žiadne indiánske meno nemám! Našťastie sa medzi stromami objavil dedko s totemovým drevom v rukách.

- To je moja vnučka Rinka, indiánske meno nemá, ale to len preto, lebo až zajtra budeme robiť totem, - povedal učiteľovi Nôžkovi.

- Múdro. Darmo, indiánska osada bez totemu - hotová katastrofa, - pokýval Nôžka vážne hlavou, schytil druhý koniec totemového dreva  a všetci sme kráčali do osady.