Ako sa zakopáva vojnová sekera

Celé sa mi to akosi prestávalo páčiť. Poobede som to nevydržala a spýtala som sa Rýchleho šípa:

- Dedko, a ty si myslíš, že to je dobre, keď sme mlčali ako praví Indiáni?

- No...aj mne sa zdá, že praví Indiáni by sa mali čestne priznať.

- A veď Belko sa možno aj priznával, len babka ho asi nepočula, - povedala som.

- Možno. Ale aj tak by sme mali so Sokolím okom zakopať vojnovú sekeru.

- To chceš zahrabať tú ostrú sekeru, s ktorou si ráno rúbal drevo?

- Nie, to sa len tak hovorí. Keď sa chceme s niekým udobriť, vieš?

- A ako to urobíme?

- Nazbierame babke do polievky huby!

Ten dedko to dobre vymyslel. Nazbierame jej toľko, aby sme mohli zjesť aspoň tri poháre džemu!

A tak sme šli zbierať huby. Dedko mi dal z komory menší košík a väčší si nechal pre seba. Belko poskakoval okolo nás a ňufák sa mu triasol od radosti.

- Biela labka vie tiež hľadať. Vyňuchá. Keď nájde dubák, zahavká tri razy. Pri kuriatku dva razy a pri plávke len tak brechne. Ale ja počujem všetko, - vykladal mi po ceste dedko.

- Aj pri bláznivých hubách havká?

- Tie obchádza. Je to múdry pes. Veď ani indiánske tajomstvo dnes nevyzradil. Čo si nevidela?