Indiánske tajomstvo

Usalašili sme sa s dedkom pod orechom.

- Aj ste si farbili tváre ako praví Indiáni? - spýtala som sa ho.

- Aj.

- Aj my by sme si mohli.

- Veru mohli.

- A čím?

- My sme sa vždy natierali blatom.

- A my sa môžeme džemom! Potom by nás Belko iba oblízal, ani umývať by sme sa nemuseli! - vyskočila som. Babka má predsa na stole pohár malinového džemu!

Babka našťastie nebola v kuchyni. Rýchlo som pohár uchytila a utekala naspäť k orechu.

- Ten vonia! - prižmuroval dedko oči.

- Môžem? - a strčila som do pohára prst. Potom to po mne zopakoval aj dedko a celkom sa nám to zapáčilo. Aj Belkovi sme dali. Džem voňal tak malinovo, že keď sme sa chceli konečne ponatierať ako praví Indiáni, už sme sa nemali čím.

- Héj, vy dvaja! - pribehla zrazu babka pod náš orech.

- Nevideli ste môj pohár džemu?

- Čo hľadá Sokolie oko v tábore Rýchleho šípa? - slávnostným hlasom povedal dedko a vyfukoval z fajky belasé obláčiky, ktoré sa držali za ruky.

Babka začala hundrať, kým neobjavila džemový pohár.

- Tu je! Vedela som to! No ale toto! Čo ja dám na šišky?

- Spýtaj sa Bielej labky, - povedal víťazne dedko a pozrel sa na Belka, ktorý mal hlavu opretú na predných labkách, privieral oči od dobroty, vyplazoval jazyk a tváril sa, že o ničom nevie.

Babka len zalamovala rukami a naspäť sa odhundrala do kuchyne. My s dedkom sme indiánsky mlčali.