Na kľučke visela čiasi košeľa - zelená, s červeným golierom a jedným žltým rukávom; v predsieni cudzí pár topánok, v ktorom jedna topánka bola hnedá číslo 42 a druhá biela s červenými bodkami číslo 44, reval niečo neartikulované na pozdrav. Kanárik, ktorého sme nikdy nemali, voľne poletoval po obývacej izbe a v medzipristátiach sa snažil ozobať kvetovú tapetu v predsieni. Zjavne už dlho nedostal nič najesť. Pod oblokom ležali noviny spred týždňa otvorené na reportáži o poprsí akejsi hviezdy a o dopravnej nehode nemenovaného spitého moderátora televíznej šou. Kolieska od kávy obývala menšia mravčia rodina, rádio šumelo do hluku z ulice niečo o pitnom režime v horúcich letných dňoch, záclona s veľkou dierou uprostred udržovala jedno krídla obloka v stabilne pootvorenom stave. Omietka z nočnej búrky pomaly usychala na popraskanom linoleu tvoriac bizarné sivobiele tvary pod radiátorom. Kopa, ak sa to tak dá nazvať, špinavého riadu však sotva dosiahla očakávania; len ten jedinký hrniec zívajúci z mastného dresu očami neodbytných múch však už asi nebude dobrý ani na žrádlo pre susedovho psa. Inak pokoj, ticho. Na chladničke ten istý a rovnaký zoznam spred týždňa – chlieb, maslo, minerálky, zubná kefka, saponát na riad, zápalky, papierové obrúsky – len trochu zažltnutejší, pripomína, že asi bude prehnané očakávať niečo jedlé na jedenie v priestore tejto domácnosti. Avšak nikde nič konkrétne, čo by napovedalo aspoň trochu, čo sa tu vlastne stalo. Čia je tá košeľa? A čo znamenajú tie topánky? A kanárik? Tých 10 prvých minút po príchode domov vyzerá v tomto okamžiku ako príchod do panoptika, kde len indície naznačujú, avšak rozum zostáva stáť a nevie, čo si s tým zmätkom vlastne počať. Počiatočný zmätok rozkrojilo zvonenie. V prvom momente letím k dverám, než si uvedomujem, civiac na prázdnu chodbu, že to ide od telefónu a tak zmätene dvíham slúchadlo. „Haló.“ ozývam sa podstatne rozpačito do slúchadla, neudávajúc vôbec žiadnu z indícií o tom, kam sa práve dotyčný volajúci dovolal. V tomto momente márne tápam i po vlastnom mene. Z druhej strany sa ozvalo vzdialené zvonenie vežových hodín kdesi na námestí, šum áut a neartikulované nadávanie na bezdomovcov, psov, či čosi také, sprevádzané pravdepodobne búchaním na dvierka telefónnej búdky, domýšľam si teda. Inak len chrčanie naznačuje, že tam je i ktosi. Kto však, netuším. A kde sú tie zvoniace hodiny? Hm, asi kdekoľvek na svete. Bol to Anton? Alebo niekto z jeho vypečených kamarátov? Kto vie? S navracajúcim pokojom pokladám slúchadlo a vyťahujem šnúru zo steny. Srandičky typu odvozu značne alkoholicky rozvíreného kamaráta niekam do neidentifikovateľných končín by neboli ničím novým. Vlani mi na dovolenku zvonil s prosbou aby som ho nanavigovala na hlavnú stanicu pričom akosi pozabudol uviesť, ktorého mesta. Prišiel za dva dni po mne s ohromnou hrčou na čele matne si pamätajúc na to, že ho tí jeho kumpáni odvliekli na žúr do krčmy tu za rohom, aby to mal pre zmenu v porovnaní s minulými rokmi v spoločenskom rozladení blízko domov. Niečo si ešte pamätal i z toho, že sa vsadili, kto skôr uloví na diskotéke akúsi blondínku s nárazníkmi dé v červených šatách. Ako tak však poznám toho môjho divocha, po pár panákoch i tak nevie, či je dievča a či chlap. Zobudil sa až na kope uhlia kdesi uprostred Ostravy. Okolo neho stáli cigánčatá a smiali sa mu, že má na sebe len trenky s ružovými mačiatkami a príšerné plyšové papuče v tvare medveďov. Myslím, že rozumnejšie bude, ak pôjdem do toho obchodu pre niečo pod zub a po klietku pre chudáka kanárika. Vyrazím po ceste ten hrniec a záclonu do smetí. Podľa toho telefonátu hádam, že mám pár hodín pre seba, takže si kúpim asi niečo moc dobré a fľašu červeného k tomu, napustím vaňu, pustím nejakú dobrú a hodne hlasnú muziku a uzavriem asi 100 stávok sama so sebou, skade sa vynorí ten môj každoročný tulák po hviezdach a v akom prevedení. Určite prehrám. Ale záleží na tom? | 
1
vk 
patafyzik 
josefk 
Mori 