Pani naproti márne skrýva
ťarchavé prsia do miniatúrnej podprsenky; jej dvojjedinosť neústupčivo preteká v okrúhlych tvaroch cez balkón na treťom poschodí do starostlivo polievaných muškátov na prízemí, do sivastého prachu, ktorý lenivo sadá na parapetné dosky, na lavičku vo dvore, na preliezačky s olúpanou farbou, na pieskovisko, v ktorom drobné deti plačú že piesok ich štípe do očí a kričí nemo a bezducho očami s prosbou o jedinký dúšok chladivého vánku. Len plienky prichystané pre ďalší článok tohto podivuhodného reťazca bielia šedivé múry obytného domu. |