Dubový stôl
prikrytý obrusom
z režných nití
tkaných do kríža.
Na ňom chlieb,
náš každodenný kalendár
a ruky ďakujúce
komusi,
čo ani nemá meno.

Vzácna chvíľa, presvätá,
mama mu z pier
naše mena nemo
vytrúsi,
aby si ich pamätal,
keď ona tu nebude.

Dnes už mu ja
iné mena
sypem do múky,
aby ich prekvasil.
Zasial som
a zopol ruky,
/neviem či to stačí/
ale naviac nemám síl.

Každý deň dávam na stôl
úctu k chlebu
aj k tomu, čo s ním zrástol.

Zoberte a jedzte...