Neviem, prečo ma to začína štvať.

Nikdy mi nevadilo, že ma nik nehľadal, keď som sa stratil.

Už ako decku mi bolo nepochopiteľné, že na mňa rodičia gestikulovali ako blázni a tvárili sa, že mi vážne robia pá pá a že už nikdy neprídu späť. Prišli vždy! Tak načo sa nechať odlákať od takých krás ako sú kamienky pri ceste, lístie, ohorky cigariet, žuvačky majstrovsky prilepené na chodníku, kúsky farebného skla, ktoré ak trochu pritlačíš až pálčivo režú kožu na vankúšikoch?

Nemajú ani šajna, po čom všetkom šliapu!

A vtedy, keď som nedbajúc na mamin hysterický rev vliezol v Bratislave do električky a potom sa smial šoférovi aj s kontrolórmi do tváre s tvrdošijným krútením hlavou, že nie, nie a nie a neviem povedať ako sa volám a odkiaľ som? Celé dve hodiny sa u mňa striedali ľudia v rôznej škále bezmocnosti dostať zo mňa čo len slova, až napokon prišli policajti aj s rodičmi. Mama plakala, otec čosi šomral, ségra len zazerala a tajne mi hrozila.

Ja som ich slušne pozdravil a spýtal sa, prečo sa hnevajú. Veď som úplne v poriadku!

Pani, čo mi núkala čaj a chcela vedieť ako sa volám zhíkla a utiekla.

Dnes som sa však vrátil po 14ti dňoch a ...

Minul som cestujúc zo školy posledný vlak smerom domov a tak som nasadol na prvý, ktorý práve dorazil do stanice s tým, že určite niekam ide a i stade sa na každý pád dá dostať domov.

Zosunul som sa v rohu uličky a asi preto, že bolo vo vlaku veľa ľudí a veľa batožiny a cez batožinu ma nik nevidel ako tam drepím a driemem, nikým nerušený zobudil som sa až na hlavnej stanici vo Viedni. A keďže som nikdy ešte vo Viedni nebol; rodičia ma od príhody s električkou neviem prečo nikde nebrali, vraj ich stojím až príliš, aby si mohli cestovanie užiť, i keď nechápem, čo môže stáť taká chvíľka vozenia; tak som sa rozhodol to trochu preskúmať. Počasie pred prázdninami býva teplé a v parkoch u stánkov sa vždy nájde niečo, čo dojesť, alebo dopiť a tak i keď núdza naučí každého, ja som asi výnimka. Ako večný ignorant akéhokoľvek učenia som s jazykovými znalosťami práve vyliahnutej nosnice mal čo robiť aby som po pár dňoch našiel cestu späť k vlaku a s prestávkou v Miláne sa dostať systémom náhodných nástupov a výstupov späť do rodných končín. Cestovné poriadky sú k študovaniu strašné. Nechápem, ako sa podľa nich niekto vôbec niekam dostane. Asi preto sú vždy všetci ľudia na staniciach taký napätí. Keby to zobrali ako ja ...

A tak som sa dnes vrátil po 14ti dňoch domov.

Matka čerstvo prišla z nákupu a hneď po mne „nech si uvedomujem, že som už starý cap a že po mne večne upratovať nebude a nech si mažem po sebe upratať tie zasvinené riady po raňajkách, ak si dobre pamätám, sestra vraj včera odcestovala na dovolenku, tak nech si nemyslím, že sa budem len váľať u počítača a flákať po uliciach s kamošmi, pomáhať budem, a otec mi hovoril predvčerom, že treba každé ráno poliať rajčiny a ...“

Neviem.

Prečo ma to tu zrazu začína štvať?