Vaše díla  Vaše sbírky  Avíza  Názory  Vámi hodnocená díla  Vaše názory  Historie  Oblíbení autoři  Vaše stránka 

Dílo #48565
Autor:Haber
Druh: Tvorba
Kategorie:Poezie
Zóna:Jasoň
Datum publikace:18.04.2008 09:11
Počet návštěv:1332
Počet názorů:12
Hodnocení:9 3 2
Patří do archívu:<Soukromý> závojenka: HORNÍ PATRO LESA

Vzdor naruby
Nie sa ozýva v duši
s väzenským číslom
vypáleným na srdci sa
nedajú vyhrať žiadne
lotérie uväznený v tele
do katakomb myšlienok
zatvorený sa snažím nájsť
to prečo vzdor existuje
za hrádzou jasných slov
čo nútilo Jána Nepomuckého
neotvoriť ústa až kým
z neho po stáročiach v hrobe
zostal len jazyk
a Pavla Gojdiča slúžiť
v žalári komunistom pod nosom
potajme omše svojich snov

Človek nie je kameň
mení sa jeho tvar a
oheň v ňom znova žiari
aj po rokoch keď sú
už v tvári jasné križovatky
osudov zrátaných do haliera
kým čierny havran priletí
a pozrie sa zobákom zovretým
do dlaní až na celú priepusť
sveta zakrytého viečkami
vejára poskladaného zo skutkov
hoci tie nik nezráta
lebo sila udržať tú hrádzu
čiernych múch rojacich sa
vôkol slabého tela si
nesieme postavenú v skutočne
hlbokom údolí cez ktoré
kráčame osirelí bez neba

Zohnuté hlavy k zemi
pohľady upreté do mazľavých
hrúd zasypaných v studniach
hviezdy sa blyštia na hladine
neustále vyvierajúceho prameňa
túžob poskrývaných pod
skalkami nápadov pozahadzovaných
do malých žabičiek
kvak kvak kvak špľachocú po
veterných vlnkách cez hrebene
krvavých hôr
kam utekajú splašené roje
divých včiel nesúcich základ
sladkostí pozbieraných
od nevedomých očí
šesťuholníkových bariér

Vzdor čo sa nenosí a nekúpiš
ho v žiadnom nákupnom
ale si ho dostal
je darom skamenených
múrov usadených tam
kde si už bol a kam
ešte prídeš preoblečený
len v tom čo ti zostane
po brutálnom útoku
voskových sviečok teplo
svietiacich žltkastým plameňom
na cintorínoch dobrých úmyslov

Všetko to zahodiť
v mihu za hlavou si spraviť
neviditeľný batoh úvah cinkajúcich
medenými pozdravmi zabudnutých
úliav a štiav prepláchnutých
všetkými potrubiami skrútenými
do seba do vlastných útrob
odkiaľ ťažiarenské veže neustále
v rytme svojich kotlov vyťahujú
v sírnatých výparoch na svetlo
čo sa zabudlo a dobré vyzerá
tak smiešne a predsa je to neustále
rovnaké a nezmenšené o nič
ani o jazyk Nepomuckého
schovaný v katedrále
či o Gojdičov malý biskupský
kríž na prsiach

Tak ako sa máš
čo robíš
kam ideš
nesieš si vo vlastných vreckách
zosmradnutý strach z túžob
ukovaných v najhlbších baniach
sveta
aby sa raz obrátili naruby
keď ti samovrah povie
pomôž mi a ty hľadáš ten
správny výraz pravé slová
na zabalené bolesti v celofáne
a nedokážeš postŕhať z nich
príliš tesný obal

Zbabelo obhajuješ vzdory iných
a na ten svoj si ticho rezignoval
prečo by rozkričanú tmu nemohli
umlčať lúče presvitajúce z tvojho
ale ty sám sa cítiš v temnote aj
keď sa hráš na okruh svetla
oslepujúceho mysle iných lebo
táto hra na spasiteľa nemá víťaza
so zaviazanou šatkou cez oči
neustále krúžiš dookola vlastných
omylov sa spúšťaš so zaťatými
zubami v situácii keď už poznáš
kruhový objazd na spamäť
reťaze ti rinčia v mysli
zazobanej vlastnými sovami
nebyť vždy ten istý
a tak je Nepomuckého jazyk
klenotom spolu s korunou toho
čo ho dal zviazaného zhodiť
z mosta aby sa tieto predmety
stali silným putom bez potomstva

A Gojdičová tichá omša
v komunistickom koncentráku
zostala ako svetelný prúd
obrátený do Vesmíru
ako posolstvo k iným hviezdam
tam do tmy nášho odmietania
a mne už nestačí iba túžba
byť rovnako svätým ak som
nevedel ani tomu samovrahovi
čo mi poslal Boh po omši do
cesty povedať čo si myslím
že sa smrťou neoslobodí
ale naopak zauzlí práve
v bode bolesti pelikána

Vieme sa prijať
na kolenách
odrezať sa zo slučky
obesenca a vypľuť
zvyšky životov na podnos
nádeje upretej
až do relikvie
opretý o vlastný strach
zabudnutý vo svojich
ideách a premenený
na prach sa plazím
ešte vzdorujem ešte
som aj keď iný ako by
som chcel aby ma videli
iní a aj ja sám seba
v zrkadle rozvidnenia

Počet úprav: 1, naposledy upravil(a) 'Haber', 18.04.2008 09:25.

Názory čtenářů
18.04.2008 10:05
rohoz
Je vidět, že tato báseň je nesena tvými vnitřními idejemi a dlužno dodat, že na to, že jde svým způsoem o "agitační" (to slovo nevnímej pejorativně) a její délku, což klade hodně velké požadavky na výraz, je zvládnuta dobře. Délka básně je však současně i to, co její širší přijetí komplikuje, nicméně je odůvodněná tvým vlastním přesvědčením, které přesvědčilo i mně.
18.04.2008 10:08
muclicka
*)
18.04.2008 10:31
siorak
*
18.04.2008 11:41
závojenka
...vlastnými sovami? nebo slovami?
síla!
18.04.2008 12:15
Haber
závojenka - sovami:)
rohoz - asi tak
Vďaka...
18.04.2008 12:18
závojenka
Haber napsal(a):
závojenka - sovami:)
rohoz - asi tak
Vďaka...
Hm: toť ještě obrazivější! Zdrar tvé imaginaci...
Kdys jsem bydlela v domě sněžné sovy:-)
18.04.2008 12:29
Haber
sovy nie sú sovy:)
18.04.2008 12:48
závojenka
Haber napsal(a):
sovy nie sú sovy:)
...a mluvící poleno nám ukazuje směr:-)
18.04.2008 21:20
Mbonita
dlouhé ale tipuhodné..:-)
18.04.2008 22:03
adammi
Tak tomu rozumiem, a nestačí si to "len" prečítať!
19.04.2008 19:06
Marty_Zappa
rohoz napsal(a):
Je vidět, že tato báseň je nesena tvými vnitřními idejemi a dlužno dodat, že na to, že jde svým způsoem o "agitační" (to slovo nevnímej pejorativně) a její délku, což klade hodně velké požadavky na výraz, je zvládnuta dobře. Délka básně je však současně i to, co její širší přijetí komplikuje, nicméně je odůvodněná tvým vlastním přesvědčením, které přesvědčilo i mně.
tyhlety rozbory básní fakt nemusím.



jinak tohle ja fakt síla. Připadne mi, jakoby jsi v jeden den, či dokonce chvíli v sobě - v mysli strašné množství slov, a jakmile jsi vzal tužku, už slova padala.
Je to jako pásmo. Je to křičící .... a smutné. *
19.04.2008 19:44
Haber
Marty - už som to písal v jednej súkromnej správe k tejto básni, že už neviem, kedy som túto báseň napísal, ani čo som ňou myslel:))), publikujem väčšinou staršie veci, ktoré mňa samotného spätne prekvapia, ak ma neprekvapia, musím ich prerobiť:)))

Přidat názor        ...nápověda k hodnocení
Avízo:
Anonym neuděluje tipy Skrytý názor

(Pro přidání názoru je třeba se přihlásit)