že vraj si vytočená

okenice plieskajú sklami o studené lúče

neobsedíš

                 myslíš na to

aké to mohlo byť krehké

teraz som to zmaril

prefiltroval city cez konopnú zásteru

vieš že to príde

vyváženie sladkými telieskami

deflorácia klišé

môj jazyk sa kĺže rázsochami

dlane ukladáš do bedier

akože „len si poslúž 

mne to nekreslí kruhy pod očami

spím ako múdry zver

myšlienky späté s korisťami“

možno mi prišlo zaťažko

posúvať významy

byť inde sami

                        s vôňou silice  

bezvýznamne si štebotať

že nás baví

                   byť bližšie

                          a bližšie

                             a bližšie

nadržaný psík tvojej mamy

miluje moje papuče

                                volám ho králik

ty si len šušleš

                       že mi šibe

(okiadzam ostré pohľady

  záporný súčet našej či)