Do zmrzlej zimy
hádžem teplo.
Zohrievam ju dlaňou.
Neviem, možno
sa mi podarí
pobozkať ju až na dno lávy.

Prečo zima vždy voní
ako šálka kávy?

Objímam ťa.
Si takmer tuhá.
Mráz ťa v zime zabrzdil.
Možno na to treba
ísť inak.
Slovami?

Prečo zima sa vždy tvári
ako leto za nami?

Vášňou vzplaniem,
koľké hriechy
prešli mi dnes dlaňami?
Klamstvo?
Bolesť?
Zrada?
Bieda?
Klaniam sa božskému slnku.
Jeho lesku.
Sláve. Pompe.
Krv nám strieka do tvárí.
Vraždíme sa pohľadom a
tými najhoršími slovami.

Podrežem si
svoje sny.
Nech pomaly vytečú
tebe do lona.
Obesím všetky nitky
čo nás spájajú.
Vlažnými slovami
som sa predávkoval
už dávno...

Ale veď svet je krásny.
To len naše predstavy sú tienisté.
Peniaze a slnko,
ba aj žily občas
sú predsa
zlatisté...