Spoveď neviditeľnej záujemkyne.

Na úvod:

Nie každý na telku kuká,

nie každý je stále dnuká,

ale vedzte, čo sa deje,

srdce dám sa ticho chveje,

a slečny zvonivým smiechom

oddávajú sa tíví hriechom.

Do zámočku naklusali,

by srdce Baču opantali,

bo jedna bude vyvolená,

padne pred ním na kolená.

Už k nám ide, už k nám kráča,

ja snáď omdliem, Juraj Bača.

A pri ňom prostredník, ach, malý klouček,

ach, oj, omdliem, Libor Bouček.

Čo tu dámy, čo tu tak stojíte,

azda sa ma nebojíte?

Na prstoch viem spočítať,

keď chcem Boučka denne vidieť,

musím vedieť dobre hrať,

malé srdce roztrasené,

či sa nemám preňho báť?

Vyhliadky sú iste hmlisté,

predsa vôbec nie je isté,

ktorá z dám tiež pokukáva,

po Boučkovi, marná sláva,

jedna krajšia od druhej,

čím zaujmem, možno viem.

Bača na mňa čosi kecá,

moje srdce strachom plesá,

čo vonku sa ma spýta klouček,

srdce moje, Libor Bouček.

Nesmiem však dať znať,

musím vedieť dobre hrať.

Už pako dáva bicykel

a my len tak v tričku,

do minúty čo by nechcel,

máme vymyslieť básničku.

Juraj, Juraj, Juraj,

snáď je teraz predčasné,

tak skoro myslieť na básne,

veď je ešte nejasné,

kto zhasne, kto nezhasne

no srdce moje rozbolí,

jeden veršík Boučkovi,

Bouček to je jiná věc,

s rýmami se urve klec,

když mluvíš ve mně teplo stoupá,

ne, já nejsem vůbec hloupá,

jen maličko mne rozruší,

tvůj vánek jemně do uší,

plane jak hudba lehoučká,

co neudělám pro kloučka.