Kto netrpel nevie čo je utrpenie

vezie sa pokojne na žitia pene

nevtrhol mu uragán do tela

a rúca

padajú moje modly do prachu

a ničí

niet viac prečo dvíhať zástavu

pustatina pavučiny bytia

voľne sa spúšťa

korene zapúšťa

vystrkuje prvé konáre

vzdory proti povere

ležím na studenej dlažbe

vietor mi fúka okolo uší

mrznem nič ma neruší

trpím a počítam sekundy

od jednej cez čísla

čo mením si na roky

od narodenia Krista

už som v 4. storočí

kresťanstvo práve

vyhlásili za štátne

náboženstvo

boj čísiel pokračuje

konečne je tu 10. storočie

nášho letopočtu

starovek strieda stredovek

a križiacke výpravy

po renesanciu čas zbehne

kým objavujem roky 1700

1800 a konečne 20. storočie

až po nové milénium

začiatky tretieho tisícročia

v ktorom vzdychám na balkóne

vo vetre a vnútri sa

rúcajú moje hrady z piesku

bolí ma každé zrnko padnuté

do prachu predsavzatí

aby pri spovedi mi kňaz

odvetil že to neprekáža

ak hreším stále odznova

nik vraj nie je svätý

a tak neviem čo s rokom

v akom som sa ocitol

skúšam rátať ďalej

keď budem mať už celkom

biele vlasy ak sa toho

dožijem

až po čase keď ma uložia

do zeme a zbelejú hlavy

mojich vnukov

potom ich detí

a radu ďalších z hliny tiel

cez nové stáročia

veličina večnosti mi v hlave

stavia časové zámky

budúcnosti

Čo ak by som tu neležal

čo ak by svet nejestvoval

a čo ak je len v mojej hlave

a vďaka ležaniu na balkóne

vytváram jeho ďalší diel

do ďaleka

Narátal som ešte

s každým novým rokom

štvrté tisícročie

a pridal tri storočia

viac som nevládal

vplazil som sa do bytu

na posteli tvoju siluetu

som v tme znásilnil

mohla za to tvoja obnažená noha

a moja božská viera

v najbližších 1300 rokov

keď si to v pekle žitia

odčiním