napľujem na ľudské hroby s delikátnou presnosťou? z výšky nadzemskej ako skákať z vysokého okna strechy pozemskej vo chvíľach, keď vonku husto prší sú dažďové kvapky nasiaknuté špinou temnejšie než horká čokoláda dážď mení sa na symfóniu
mokrých pohybov to je tá chvíľa vysnívaná rezervovaná pre môj slávny skok tak dávno odsúdená jednoduchá pokroková v pomalom čase... z veľkého prázdneho špinavého okna okna minulosti potom a potom len letieť pomedzi mraky smogu jeho brat prach
časom zahalí všetky hroby každú ich snobskú sochu no som prekvapená
koho stále neviem zasiahnuť letiac na krídlach
vašej prevrátenej doby keď pľujem na ľudské hroby a jeho hrob stále dýcha nič ho už neohromí namiesto víťazstva čaká ma porážka srdcová nervová s padajúcim lietadlom
prudká zrážka lietadlo nezvládlo ničivý útok mojich slín a tvojich kvapiek len smogom sa jemne prikrylo
a na hroby tvrdo dopadlo... tak už konečne skočím, nie?