Pomaly som otvorila oči a mala pocit,že som sa ocitla v nejakom neznámom impresionistickom obraze. Svet som vnímala zahmlene, cez akúsi clonu...a všetky farby sa zdali nejako príjemnejšie.Nič nemalo presné obrysy, ostré hrany, na ktorých by sa človek mohol iba porezať, či jasné začiatky a konce, ktoré vždy aj tak iba spôsobovali zbytočný zmätok... Vždy som príliš veľa času strávila skúmaním kedy a kde sa niečo začalo a skôr než som si stihla uvedomiť, že to čo sa odo mňa očakáva je nejaký krok vpred, už zrazu nebolo k čomu kráčať. A potom som zas celé dni hľadala ten zlomový bod, moment, kedy sa všetko zvrátilo, aby som mohla určiť jednoznačné hranice konca.
Áno,možno sa to zdá prospešné, snáď si vravíte, že som sa potom aspoň poučila, no opak je pravdou. Len som si kúpila lístok na novú jazdu a celý kolotoč sa znova roztočil...
Rukou som si pretrela oči a rázne vystúpila zo svojho plátna. Hmla sa rozplynula a realita ma šokujúco priklincovala k zemi bez akejkoľvek šance na odpor. Nie, nebol to len desivý prízrak, ktorý zmizne akonáhle na chvíľu zažmúriš oči, nebol to len akýsi klam, halucinácia či fatamorgána.Pozerala som pred seba, videla tvoju tvár, cítila tú neskutočnú silu lásky,ktorá mučivo zvierala celé moje telo, lebo v tvojich očiach som ju už nedokázala nájsť. Už som v nich nenašla vôbec nič. Kŕčovito som zovrela hranu rakvy, akoby to mohlo nejako pomôcť. Akoby som mohla zvrátiť celý ten proces, akoby som mohla zastaviť to, nad čím som nikdy nemala kontrolu.
Do očí sa mi nahrnuli slzy, kdesi vnútri som cítila ako ten kolotoč zabrzdil. Ako náhle zastavil, všetky deti sklamane vystúpili a pokladňa sa zavrela. Ako zhasli všetky žiarovky, ktoré ho robili tak veselým, ako zhasli a už sa viac nebolo na čo tešiť.
Zľahka som sa ťa dotkla, ten chlad ma vystrašil. Bol si studený ako...ako tá najhoršia predstava, o ktorej každý dúfa, že sa nikdy nesplní. A ona sa splnila, splnila a navždy odstavila môj kolotoč...