Malý svet so sebou nosíme, to nie je vymyslené, to je iba nehmotná skutočnosť.

Jadro tkvie v podpalubí.

Zbehol dole, akoby tu bol býval každý deň, akoby ani nebol nový, hoci,

v podpalubí to tak chodí,

že schody sú vždy schody,

jadro ostáva jadrom,

len namiesto pod šupkou, je nad ňou,

všetky pocity sú symetricky zložené,

čo na povrchu jedným sa zdá,

to opakom vteká do zeme.

- UROB TOPINKY.

Slová cválajúce odkiaľsi z diaľky usilovne preskakovali dnu, kde doteraz spokojne oddychoval. A bolo to také ľahké namiesto hore schodmi zbehnúť po ich zrkadlovom odraze, hlboko preč od tých strašne dôležitých nezmyselností, ak sú napríklad topinky. Lenže realitu treba dodržiavať aspoň v nevyhnutnom nutne (od slova: to nutno). To má všetko poctivo zapísané v malom, napoly rozpadnutom zápisníku. Už ani moc malý nie je. Akosi sa tých nevyhnutných vecí nepredvídane nazbieralo, nakopilo, prekypelo cez predpoklady zorientovania sa, ktoré by boli v platnosti (to zorientovanie, to, to, niečo s to, však na to raz musí prísť), keby ostalo pri pár stránkach. Ale už má tretí exemplár s obrovským nápisom: NUTNOSTI 3. Možno systém celý prepracuje do jedného súvislého celku s prehľadnejším usporiadaním, aby hneď vedel nájsť NUTNOSŤ, ak je to nutné. Z chaosu ho aj teraz rozbolela hlava (to znamená, že už nebol dole, dole hlava nebolí z takých vecí, ako je nezorientovanie sa, dole hlava môže bolieť, ale nie ako následok niečoho, nanajvýš tak, ako nejaký predpoklad niečoho, čo za bolesťou hlavy nasleduje), hoci by ho z nejakých záhadných príčin malo rozbolieť asi skôr brucho, a to všetko od nervozity, či nájde: urobiť topinky (t.j. hrianky), lebo je to nutnosť, alebo sa na ne vykašľať, lebo je to rozmar sveta tam hore. Listoval dlho, kým nenašiel oslobodzujúci text:

Príkazy – sociálne – partnerské – nutnosť 201:

Príkazy typu uvar polievku, umy dlážku, uprac posteľ, vyžehli bielizeň... je jednoduchšie vykonať.

Skúsenosť: Zložito sa vysvetľuje, prečo nemôžem uvariť polievku, keď môžem. Moje nechcem si ON vysvetľuje ako nie som schopný.

Nebezpečenstvo: II. stupeň.

Vykonateľnosť nutnosti: Ľahká.

Zaškúlil na odsek vykonateľnosť, či ho nepoopraviť. Slovo „ľahká“ dráždilo jeho nervovú sústavu, plával pri ňom z jedného brehu na druhý. Byť radšej hneď odpísaný a nemusieť skúšať, alebo sa prekonať, kde však hrozí, že dôjde k záveru, že už z danosti sa prekonať nemohol a celú snahu vykonal zbytočne, čím vyprší množstvo síl, ktoré mu budú chýbať na iné, dôležitejšie veci.

Tak ľahká! Nerád vykonával veci stredne ťažké a veci ťažké vlastne nevykonával vôbec. Ešte stále balansoval, či poopraviť text, či spraviť hrianky. Ak vec bola ťažká, automaticky to znamenalo ťažký rozhovor s NÍM, ktorý prirodzene nezariadil svojimi silami (nič ťažké nezariaďoval svojimi silami), ale ktorý zariadili okolnosti. Vstal, urobil hrianky a čo najrýchlejšie zutekal dole schodmi. Výdych. Podpalubie ho privítalo k jeho výsostnej spokojnosti.

- Á, máme nového? – po tisíci krát rovnaké slová. Príjemná drogová záležitosť byť novým. A navyše v podpalubí, v meste symetrií, kde a je a, ale c je non c.

Malo by sa dostaviť očakávanie, prevaha okolia, túžba vmiesenia, strach prvého dojmu, ale nie tu. Nie v meste symetrií, kde schodište ostane schodišťom, síce trochu pretočeným a pokračujme: svetlo svetlom a ... ale pocity! Pocity sú naopak. Namiesto niečoho nového cítil čosi trvalé, namiesto strachu, či zapôsobí, istota, že nezapôsobiť sa nedá, namiesto oslavy na privítanie, atmosféra stáleho miesta, vždy pred, teraz, aj potom.

- Tak vitaj!

- Vítam, vítam. – usmial sa, sadol do jediného hojdacieho kresla, prišlo jediné najkrajšie dievča, ľahlo na prisunuté jediné plážové ležadlo (niečo mu v hlave búchalo so stredným rodom, ale zabudol, čo). Usmial sa ako druhý, čo tu, v meste symetrií, znamenalo de facto prvenstvo. Úsmev prebublal z neho na človeka, ktorý sa usmial prvý. Nie je to nič nelogické. Symetria pod povrchom má presné pravidlá.

Vedel, že niečo musí, len nevedel, čo. Niekde, čosi jeden hovoril čosi dôležité.

Sedel so svojím jediným priateľom, chrlil na neho sprchu strašností, vysvetľoval, ako mu je zo dňa na deň horšie, že ho umára neustále skákanie hore, dole. Že ho rozčuľujú všetky reálne veci a nedokáže zakaždým neodskočiť do svojho mesta v podzemí. Skoky sa nahusťujú, niekedy hore nevydrží dlhšie ako päť – desať minút.

- Musíš to vyskúšať. Mal by si aspoň niekoľko dní vydržať a ostať tu.

- Prečo? Chápeš? Mne to nedáva zmysel, že prečo! Ja viem, že tebe hej, ale ja, ja mám svoje mesto.

- Si unavený? Si. Chceš si oddýchnuť? Chceš. Nič sa po tebe nechce, len aby si to skúsil. Pár dní. Pozri, aký si roztržitý, ako nesúvislo rozprávaš, ako nevieš spať, nestíhaš upratovať, kupovať. Vidíš! Včera si mal vybrať dcéru zo škôlky a sám hovoríš, že si zabudol. Uvedomuješ si, že toto sú vážne veci. Zabudnúť dcéru v škôlke!

- Neotáčaj to vždy do toho vášho sveta. Aj vy robíte chyby, nie iba ja.

Priateľ hneď neodpovedal. Naskočila mu husia koža, čo už všetko nevypočul. Váš, náš, vy, ja, my, oni. Bol ticho a čakal, čo ďalej povie. Priateľ bol ale odborník na šraubovanie žiaroviek vo vlastnej makovici. Nebolo kedy, a už mu zasvietilo. Vytiahol naň jeho vlastnú zbraň:

- Čo ak už tu hore nie si v reály. Čo ak si už v druhej symetrii, v symetrii symetrie?

To ho zaskočilo. Použil magické slovo symetria a nahlodal niečo dnu v jeho myslení. Priateľ využil kladne naklonenú rovinu k jeho argumentácii a pokračoval:

- Asi ťa vyčerpáva druhá symetria. Na zbavenie sa druhej potrebuješ obmedziť prvú. Druhá je živená prvou, je jej prirodzeným následkom.

Nie, nie, to nebolo celkom od veci. Škoda, že nie sú v jeho architektúre, že nemôže následok pretransformovať na predpoklad a predpoklady, tie je možné meniť podľa svojich schopností, čo sa s následkom dá urobiť iba proti zákonom, čiže iba zázrakom a zázraky sú zázraky preto, že ich je poriedko ako šafranu. Dvojitá symetria, takže následok sa prevráti opäť na následok. Hneď sa mu celá teória dopĺňala o ďalšie pravidlá, rozvetvovala sa a rozširovala dôkazové materiály o správnosti jeho presvedčení. Ak sa hore napríklad ľutuje, dole na ľutovanie ani nepomyslí, ale keď zrkadlovo vošiel, zrkadlovo vychádza a hore naspäť pociťuje sebaľútosť, dokonca ak nie akúsi zdvojenú, posilnenú prevrátenou energiou zdola. Všetko do seba ukážkovo zapadá.

Nebyť v meste symetrií chcelo veľké odriekanie, určite najväčšie, väčšie, ako odluka od, od... od, väčšie ako odluka od hocičoho! Zo začiatku k vlastnému počudovaniu si naozaj oddýchol. Zase je tu niečo so stredným rodom, ale stále nevie, že čo. Počudovanie. To počudovanie. Načo mu to straší v lebeni, keď si nevie spomenúť.

Počiatočné oddýchnutie by bolo možné pripísať platnosti teórie o symetriách. Lenže teraz nervozita narastá. Je stále nepokojnejší a nepokojnejší. Aj s lekárom si myslel, že už vyhral, lenže, nad povrchom nie je v meste symetrií. Tam by výhra ostala výhrou, nie ako je tomu v chabej zlepenine klasickej výstavby povrchového mesta. Bežnochodci, čo ešte neobjavili mesto symetrií, môžu mať trvalú výhru iba s patričnou predprípravou dopredu prešpekulovaných ospravedlnení, presne ako si ich aj zmontoval jeho priateľ, keď mu sypal teóriu skoncovania s údajnými problémami: že má skúsiť, že sa výsledok dostaví pomaly, ale s prekážkami, s možnými vsuvkami, aj horšími, ako je momentálna jeho únava, ktoré bude treba opäť prekonať a dokola. Špekulácie!. Ak priateľovi teória ústupu nervozity nevyjde, tak všetko ospravedlnia vsuvky a dôkaz skutočnej pravdy je zacyklený v nemožnosti pravdu dokázať, či vyvrátiť.

Čo ten jeden mal? Phhhhhh, čosi o loďke. O druhom svete. Zdalo sa mu to dosť dôležité. Loďka, loďka... Aha! Loďka! Už vie. Musí si pripraviť teóriu pochybenia (to pochybenie, raz na to príde, raz určite, len vie, že potrebuje čas) k príbehu o loďke. Takže majme tri osoby, povedal si, a to: A, B,C. Osoba A nech je extrovert, osoba B nech je vrah, osoba C nech je introvert. V skutočnosti nie je podstatné, čím osoby sú. Extrovert sem, extrovert tam, vrah onam. Majme teda tri osoby, povedal si, osobu A, osobu B a osobu C. A nechajme ich umrieť. To úmrtie, ale teraz nemá čas sa venovať inej i keď asi tiež dôležitej veci.

Úmrtie osoby A :

Osoba A sa nachádza pri brehu rieky. Stojí v pochmúrne ladenej krajine, všade smrad, hmla, blato, niečo ako scenéria zo Psa Baskervilského. Dovidí však na druhý koniec. Tam idylka, skoro symetria, lenže tentoraz nie symetrie života, ale symetria smrti. Okolo sa ľudia predierajú do lodiek v snahe dostať sa na druhý breh, za slnkom, nebom, zelenou lúkou a pripusťme, za tými lepšími, lebo kde by asi tak lepší mali byť, keď nie vo svetle a jase. Aj on sa pretláča, prekvapený, že sa mu cesta na druhý breh neotvára sama, že nijaký najvyšší nedá oné inštrukcie tlačiacemu sa davu. Keď je jasné, že najvyššieho niet, je prekvapený, že sa mu neodstupujú samotní ľudia. Však... mohli, či hádam mali by sa. Príde k loďke, celý unavený, šťastný, že konečne je na rade, ale prievozník ho odstrčí.

- Ja, ja som na rade! – rozhorčene od skutočnej rozhorčenosti, ba pridá aj hranú rozhorčenosť, až vyimituje pot na čele (to čelo, všetko sa mu už mieša, radšej by miešal nápoje v meste symetrií, nie vo svojej pamäti, ktorá, zdá sa, vnára ďalšie a ďalšie veci, ktoré si treba neskôr vybaviť, ak mu to pamäť dovolí).

Prievozník ho vôbec nevníma, zato do loďky nastupuje VRAH (osoba B )!

- Áaaaa... – osoba A je v šoku – A on! Ako to, že on!

- Tu je všetko inak. Všetko je inak, ako vy tam dole myslíte.

Takúto voľajakú onú vypotil šéf a jemu je jasné, že tu nie je koniec jadra veci (to jadro, však si spomenie, čo to s tým stredným rodom, len treba na to nechať čas). Už vie, čo ešte. Nebol to prievozník. Celý dej sa odohrával niekde inde, nie na brehu rieky, ale nevie si spomenúť, kde. Bežný človek by sa radšej vzdal opisovania príbehu, nie však on. Jeho pamäť je natoľko pomätená, že by sa musel vzdať veľa, veľmi veľa vecí, čo život iným dopraje. Preto si dopraje opísať príbeh, dovymyslieť veci, ktoré v samotnej podstate príbehu nie sú dôležité. Možno si časom spomenie presnejšie znenie príbehu. Cháron to nebol, to vie isto. Nebol to prievozník, čo preváža ľudí z jedného sveta na druhý. Bol to niekto, kto rozhoduje o nebi a pekle. Svätý Peter? Atmosféra je však zachytená presne. Strach osoby A zo smrti a z toho, že na druhom svete sa točí svet inak, ako tu. Strach, že ostane zaskočený. A ten strach z nečakaného má magickú príťažlivosť, obsahuje v sebe želanie osoby A, aby tomu tak skutočne bolo. Neočakávane, vlastne očakávane. To, čo sa bojí A vo svojom živote povedať nahlas (akoby podstatné veci o dobre a zle danej osoby mohli závisieť od ich vlastného prezentovania), to v očakávaní smrti povie za ňu niekto iný, vyšší, najvyšší a vlastne on sám:

Zdá sa mi, že som dobrý a mám byť za to odmenený, postavený vyššie, ako tí, čo sú zlí. Ale ja som v skutočnosti zlí, ba možno horší, ako ten, čo sa mi zdá zlým.

Osobu A ponecháva osobou A a aj jej úmrtie ponecháva v pôvodnom znení, čo sa týka atmosféry, podľa šéfa. Avšak, čo sa týka úmrtia osoby B, popustí fantáziu s vlastným pohľadom na vec.

Osoba B :

- Neviete, nie je tu niekto, kto by mi vedel poradiť, ako nájdem...?

- Áno?

- Vy ste nejaký koordinátor?

- Nie, ja som tu to isté, čo vy, ale možno poradím.

- Prečo tu vidím kadekoho, len jeho nie? Viete, ja som si myslel, že práve jeho tu uvidím.

- Mali ste ho radi?

- Nie, nie, myslím, že nie, tých som už dávno postretal. Mám ho rád. Teraz ho mám rád.

- To vám asi neporadím, s tým mám problém aj ja.

- Aha! Už ho vidím. Majte sa.

- Viete, že to, že ho stretáte, znamená, že aj on vás chce stretnúť?

- Myslím, že viem. ...

- No čau. Nekrč sa toľko! – zaútočí osoba B na osobu A .

Osoba A si popreťahuje telo.

- To je pocit, čo!

- Fantázia!

- Konečne ťa vidím narovnaného.

- Jak! Však tam som bol stále narovnaný. – osoba A si ešte stále nechce uvedomiť, že jalovou rečou nikoho o ničom nepresvedčí.

- Ty? Stále si bol skrčený, až tak, že tvoja hlava mala prirodzenú polohu hádam v rovine s ritným otvorom.

- Ja sa s vami nemám o čom baviť! – zhrozený, kde sa to dostal.

- To áno, to je zase môj problém, vedieť sa s niekým baviť. Však toto, lenže tu mi nejako nožík nechýba.

Potom medzi osobami A a B prebehne akési vymieňanie čohosi, čo sa ale nedá označiť žiadnym slovom a nijako popísať, lebo táto situácia mimo smrti neexistuje a padnú si do náručia.

Aj osoba B si predstavuje smrť v rovine, kde za svojho života nestíha. Nestíha komunikovať. Nestíha si padať do náručia. V živote k tomuto účelu dokonca používa tak násilné prostriedky, ako je pištoľ. To všetko, čo sa nedá vykričať nahlas za života, to všetko kričí na druhý svet.

Takto nejako to celé vnímal, uvažoval, rozdumoval... smrť je veľkým prekvapením, ale najväčšie prekvapenie je, že človek si smrť vlastne vymyslí sám. Sám sebe. To, čo mu rozumom hýbe, ako to tam je, čo a ako sa odráža a neodráža, to nečaká celé ľudstvo, ktoré by tak rád po svojom zorganizoval, to čaká práve jeho. Sám si vytvára pravidlá svojho osudu po smrti. Možno sa zdá, že sa dá smrť takýmto spôsobom dobehnúť, zneužiť, využiť, použiť. Lenže myslenie človeka, ako to tam je neovplyvní nič z teórií, ktoré si dopredu o smrti pripraví. Jeho posmrtným mestom nie je idylka (šumiace more, domy postavené podľa cítenia krásy práve zomrevšieho, kurčatá lietajúce samé do úst), lebo mu tam myseľ raz zaletela, lebo si to tak želá. To by bolo príliš jednoduché. Podstatné je, ako si praje mať usporiadaný celý posmrtný život a na základe ktorých zákonov. Podstatné je, čo si praje zo všetkými. Lebo jeden je neodlúčiteľnou časťou celého a po smrti to platí niekoľkonásobne. To všetko je dôležité a to všetko by chcel tomu jednému k jeho rozprávke „o prievozníkovi“ dovysvetľovať.

Čo to vlastne chcel s osobou C? Načo je osoba C? Osobu C vôbec netreba. Aspoň má jednu vec vyriadenú. Ešte mu aj tak ostáva toľko veľa ďalších vecí, ani si nevie na všetky spomenúť.

V meste symetrií stále nebol, ale už ani nevládal tomu odolávať. Bol vyčerpaný, bez toho, aby niečo robil. Napríklad včera od rána do večera skladal jedny a tie isté puzzle. Mesto Sydney. Poskladať mesto bolo ľahké. Dielce sa dali rozpoznať podľa typu budov a typu lodí, či farby mora. Zdalo sa mu to síce nezmyselné, stále stavať dokola, ale musel nejako jednoducho zabiť čas. Horšie by bolo nechať nervozitu hlodať myseľ bez zamestnania sa. To si našiel v zápisníku, hoci sa mu v ňom stále zložitejšie hľadá:

Nuda – nedefinovateľná na základe čoho – nutnosť 67:

Nudu, ktorú je cítiť bez zjavnej príčiny, po hocijakom vyplnení času, je lepšie nechať ju cítiť vyplnením hocijakej činnosti, ako nerobiť vôbec nič.

Skúsenosť: ak sa nič lepšie nevymyslí, možno robiť veľké upratovanie, sprehľadniť zápisník, lúštiť krížovky, hádanky, stavať puzzle.

Nebezpečenstvo: I. stupeň.

Vykonateľnosť nutnosti: stredne ťažká.

Poznámka: upratovanie a sprehľadnenie zápisníka nebolo ešte overené, ale s veľkou pravdepodobnosťou by to malo zabrať, aspoň ON upratovanie odporúčal.

A tak staval. Postavil, rozobral, postavil rozobral, rôzne si stavanie spestroval, napríklad začal od prostredných dielcov, alebo od modrých a pokračoval inou farbou, alebo si desať dielcov schoval a znovu staval. Strašné. Znervóznel od toho, ako je to celé strašné. Pri predstave globálneho upratovania sa situáciu na chvíľu odstrašnela, no len čo postavil polovičku Sydney, rozobral dielce a začal odznovu. Na ďalší krát sa mu podarilo postaviť iba tretinu. To sa nedá vydržať, búchalo mu hlavou. Čo ešte, čo ...!

Ešte, ešte niečo zabudol, niečo musí. Zase mu niečo mátalo hlavou, niečo naozaj dôležité. Jeden človek napísal malé, skoro nepodstatné dielko o náhodnom texte. Niečo o tom, aká malá pravdepodobnosť vzniku príbehu pri náhodne pospájaných písmenkách je. Teraz si spomenul na dielo Babylonská knižnica od Jorge Luisa Borgesa. To bolo tiež niečo s náhodným textom, so všetkými možnými kombináciami, lenže neohraničenej časom. Takže vlastne aj tento text sa v onej knižnici musí nachádzať. Aj text toho človeka. Ťažko ho nájsť, ba dokonca, vzhľadom na podliehanie času ľudí žijúcich na Zemi, je to viac nemožné, ako možné. V súvislosti s týmto textom ho začali mátať dve línie. Jedna sa šmýkala po počítačovej sieti dneška, či je možné na nejakých kapacitne a rýchlosťou obrovských, kvalitných počítačoch urobiť databanku všetkých textov napríklad obsahujúcich pre jednoduchosť šesť riadkov po tridsať písmen, pričom aj medzeru treba chápať ako jedno písmeno, takže ide približne o číslo 50¹⁸⁰, čo je dosť veľké číslo, ak spomenieme na číslo oveľa menšie, 2⁶⁴, v súvislosti s príbehom o šachu, v ktorom vynálezca šachu chcel od panovníka, ktorému hru šach daroval, iba tak málo obilia – na prvé políčko dve zrnká, na druhé dva na druhú, na tretie dva na tretiu,... na šesťdesiate štvrté dva na šesťdesiatštyri zrniek – a bohužiaľ, toľko zrna na planéte nebolo. Keď si vezmeme, že autori dnes často krát tvoria práve krátke texty a každý text pozostáva zo spojenia takýchto krátkych textov, tak ak by to bolo možné, všetko čo niekto napíše, by vlastne už bolo napísané v onej databanke, čo ale nie je dôkaz, že text napísaný už po evidovaní v onej databanke, nie je originálny. Záhada je v tom, že hľadanie textu je ekvivalentne originálne, ako jeho priame napísanie a v oboch prípadoch ide, ak je text aj nájdený, nie iba vygenerovaný, z hľadiska tvorby o skutočnú tvorbu. Dnes také niečo asi nie je možné. Alebo je? Skôr nie, ako áno, i keď takto vzniknutých textov je konečne veľa. Len ich je strašne veľa. Táto línia sa mu nezdá až tak dôležitá, je to skôr iba na zabavenie, ako druhá línia, ktorú sa v súvislosti s náhodným textom rozhodol rozpitvávať.

- UMY ZÁCHOD!

Žiaden rozdiel! Medzi symetrickým mestom a snahou neisť do symetrického mesta nie je rozdiel. Zase ho vyrušujú a on musí zliezť z rozbehnutého myslenia dôležitých vecí do tupej reality. Asi pre realitu by mal dodržať podobné NUTNOSTI, ako pre imaginárne mesto tam dole. Umyť záchod. Je neumytý zo týždeň. Nevedel, a ani sa už nepokúšal rozumieť, prečo ho má umyť práve on, hoci ho špinia všetci. Práve preto sa na to konečne vykašľal. Dokonca mu taký špinavý začal pripadať... to sa mu páčilo, keď z kopírky vytiahol zničený papier od machúľ, ako ho kolega pomenoval, že imidžový papier... imidžový. Krásny pojem, imidžový záchod. Takže dnes sa radšej chopí roboty, podľa NUTNOSTI číslo 201 a bude koniec imidžu sociálneho zariadenia. Pošpinilo ho nepresné šťanie. To šťanie, nezbaví sa stredného rodu, kým si nerozpomenie na súvislosti, ktoré niekde v hlave má, ale nevie na ne prísť. Malo to niečo s chýbaním, čosi v nejakom strednom rode mu chýbalo. Boli tam všetky časti až na jednu. Raz si spomenie, veď už sa posunul ďalej. Vie že ide o časti a jednu chýbajúcu. V pamäti sa mu kopia nevyriadené veci a tak je stále viac a viac vyčerpaný. O čo ľahšie sa žije ľuďom, čo sa neustálymi návratmi nevyriadených vecí pre zmätenú pamäť nemusia unavovať. Každý zabúda, ale, bohužiaľ, nie je jedno, v akom množstve. V jeho mysli množina pozabúdaných vecí, ktoré je treba vyriadiť, preteká do gigantických rozmerov.

Čo to chcel pred umývaním? Niečo s... Keby si ľudia uvedomovali, ako ho prerušovaním jeho myslenia vyčerpávajú, tak by ho neprerušovali. Lenže oni ani trochu nechápu, čo môžu spôsobovať, pretože sami taký problém nikdy nezažili na vlastnej koži. Bolo to niečo veľmi dôležité. Niečo zase porovnával a vyvracal tým zabehaný, klamlivý systém doterajšieho myslenia. Chcel voľačo demonštrovať, lenže práve dôležité slová sa mu strácajú kdesi do priepastí, aby ho umorili, zničili, akoby tušili, že dôležité veci sa nerodia ľahko a musí sa s nimi bojovať. Slová... To slovo, stredný rod...Slovo... Aha! Slovo. Línia o texte náhodne vytvoreného z písmen.

Druhá línia sa týka rozdielnosti textu vzniknutého náhodne a úplne rovnakého textu vzniknutého napísaním. Ľubovoľný text, ktorý píše človek, nesie v sebe zámer. Dokonca aj text, ktorý napíše malé dieťa, ktoré sa učí písať. Takýto text v sebe nesie energiu od svojho tvorcu. Ak vezme do úvahy aj teóriu o rovnakých rovinách myslenia skupiny ľudí, potom takýto text nesie v sebe energiu aj iných osôb, ktoré sa na tvorbe textu zúčastňujú iba v energetickej rovine. Text náhodne vygenerovaný okrem jediného zámeru, text náhodne vygenerovať, v sebe nenesie žiaden iný zámer, ani žiadnu inú energiu. To ho napadlo pri čítaní oného jednoduchého textu oného autora o nepravdepodobnosti vygenerovať náhodný text s dejom. Zaskočil ho fakt, že z priloženého textu v onom diele:
/jsdbl sjd flsjfh ksjdf ljsk - niečo v tomto zmysle, ale asi sa to nedá uverejniť na ľubovoľnej stránke, lebo pri ukladaní to hlási chybu/
tu je začiatok

(autor: Prach - uverejnené Totem)

cítil, že text nie je náhodný!!!

Rovnaký text by naozaj mohol vzniknúť aj náhodným generovaním, ale aj tak si uvedomil, že tento text v sebe má aj iný zámer, ako zámer náhodného generovania. Dal si námahu a na počítači náhodne vygeneroval text:

jhďůňyťtňfzšdáépšmťvk       

ňešvĺpžgťĺhšedcržkšyo                                     

tmvšhyľďvnxčihsávbtšq  

úyřújďqbhóecťšĺviřjš  

Tento text je iba náhodne vygenerovaný, lebo na to použil počítač. Negeneroval to sám. Hoci za účelom dôkazu o prenose energií, ale použil metódu, ktorá existovala a mala presné pravidlá bez dokazovania prenosu energie. Je mu jasné, že citlivý čitateľ musí v podvedomí cítiť rozdielnosť oboch textov. Aj v druhom texte pri veľkom chcení sa môže nájsť príbeh. Aj tak oba texty v sebe nesú iné, neadekvátne, energie. Na úplný dôkaz teórie by potreboval dva rovnaké texty rozdielne vzniknuté. Jeden napísaný autorom. Druhý vygenerovaný, avšak nie hľadaný. Musel by byť oba okamžite po ruke, čo sa v časových a náhodných súvislostiach nedá uskutočniť. Musí to zabaliť, tu ťažko niečo dokáže, ale cíti to tak, lenže pocity zatiaľ nie sú dôkazovým materiálom ničoho. Možno budúcnosť nájde prostriedky na potvrdenie jeho teórie.

Unavený, zdeptaný divným nezrozumiteľným svetom, by si konečne rád oddýchol v meste symetrií. Dolu schodmi kráčal pomaly, akoby

váhal, či má

či mesto vôbec je,

či sa iba zdá,

či dostaví sa uvoľnenie,

či odpláva únava,

či všetko nie je šialenosť,

či všetko je iba neškodná zábava

a prečo?! Prečo v piesku pod slnečníkom sú všetky koncovky:

O (mesto)

IE (vysvedčenie)

A (dievča)

E (srdce)

až na afrodiziakum! UM! V povetrí lieta fluidum, že chýba afrodiziakum. V hlave má vákuum. Dieru. Nechápe, prečo je to takto dobré, prečo je to bez um. Tento svet nechápe. Už ani v meste symetrií, čo ale znamená, že nemôže byť v meste symetrií, lebo tam sú pocity naopak, tam dole sa nemôže trápiť nad nezmyselnosťou sveta tam hore. Naraz pochopil. Už neexistuje mesto symetrií. Už nikdy doň nenájde vchod. Pomaly sa v duchu lúčil s uličkami, kde mu bývalo tak dobre, s prevrátenými schodmi, čo ho toľkokrát transformovali do iného sveta. Pochovával pripekné spomienky, než by slzu udržal. Vzal klávesnicu... takto svojmu mestu postavil na rozlúčku malý pomník na niekoľkých riadkoch.