Mal som kamaráta. Bol diakonom po skončení bohosloveckej fakulty rok, keď vo veku 23 rokov mu Svätý otec udelil výnimku, aby bol vysvätený za kňaza o dva roky skôr, ako predpisovala veková hranica 25 rokov. Dostal dišpenz od pápeža na vysviacku. Pozval ma spolu s jedným mojím známym. Pre kňaza je tento deň dôležitejší ako pre iných po skončení vysokej školy promócia. Nuž sme rozmýšľali, čo mu kúpiť?

         Stanko bol veľmi skromný. V izbe mal len skriňu, stôl, jednu stoličku, bibliu, kríž a svoju posteľ. Viac nič. Nakoniec sme dostali nápad. Cez víkendy brával deti mnohodetným rodinám v Košiciach a chodil s nimi na výlety. Tak sme sa rozhodli, že mu kúpime niečo praktické. Spací vak a jedálne stanové nádoby - tzv. ešus. Vysviacku mal v kostole zasvätenom sv. Mikulášovi v Banskej Bystrici na hlavnom námestí. Z Košíc sme cestovali už v noci. Manželka nám na cestu nabalila vyprážané kuracie rezne.

         Vo Zvolene sme prestupovali a tu na stanici som si kúpil žltú malinovku. Bola pokazená, no v tej rannej zime som to postrehol až neskoro - po jej vypití. S kombináciou so studenými mastnými kuracími rezňami u mňa vyvolala náležitú reakciu. V krásne vyzdobenom kostole to na mňa prišlo a celú vysviacku som strávil v akútnom stave s riadnymi kŕčmi na toalete fary. Ale aspoň som ju počul. Keď sa blížila k záveru, kostolník mi práve dovaril čierny čaj, ktorý som vypil na ex, až som si popálil ústa. Vbehol som do kostola včas. Práve sa od oltára pohol sprievod. V ňom oslávenec čerstvo vysvätený kňaz Stanko spolu so svätiacim biskupom. Dostali sme k pozvánke aj lístky na biskupský obed, ale tam sme sa rozhodli, že nepôjdeme. To sa patrí rodine a tú mal Stanko dosť veľkú. Nebolo mu treba ešte naše dva hladné krky navyše.

         Preto nám zrazu vznikol problém, kedy mu tie naše dary dať? Nenapadlo nám nič lepšie, len v strede chrámu zastaviť biskupa. Vrazili sme Stankovi do jednej ruky ešus, do druhej spací vak a popriali mu veľa šťastia. Ľudia na nás zo špaliera veriacich vyvaľovali oči. Stanko na nás pozeral vyjavene ako na zázrak. Nakoniec pochopil, o čo ide, vrazil nám spací vak a ešus späť do rúk so slovami. "Chlapci, dáte mi to potom, ja mám vonku ešte prvé kňazské požehnanie ľudu."

         Tak sme vzali naše dary a rýchlo si sadli do jednej z kostolných lavíc. Tam nám to došlo. Smiali sme sa potajomky, veď sme boli v kostole, ale tak, až nám slzy tiekli po tvárach. Niektoré staršie vedľa stojace panie sa už aj začali nad nami pohoršovať, nuž sme z kostola radšej rýchlo vybehli.