Keď sa dotýkam tej smiešnej pravdy
na prelome doterajšieho pohŕdania ňou a vlastným poznaním, musím pripustiť
možnosť, že ak by som nesiahol po tebe, Isidore Ducasse comte de Lautréamont, aj tak by som to vedel. Ten výsmech prázdnym dlaniam,
ktoré v pokore prirodzenia čakajú na spasenie, bez chuti siahnuť, aj keď chybne, na Parnas, sa mení v úctu, či práve oni nie sú múdrejší
a lepší ? krajší v prostote, že sa o to nepokúsili, a ten
čo skúsil, prišiel až po začiatok ich bytia. Sklopený zrak do zeme,
z ktorej vzišiel prvý pohľad. Neviem, mám zvláštne chvenie,
asi som to vedel, ale kde bol potom začiatok a kde
koniec relatívnosti myslenia? Hnus nad sebou sa rýchle mení
na samozrejmosť a dokonca pýchu, že aj keď som to vedel, ostal som tam, kde som. Nedokážem viac postihnúť slovom
sled mysle a mrzí ma a trápi, že umenie vo svojej nahote nie je ničím iným, len nezmyselným blúznením nahých tiel,
zúrivo búšiacich na dvere večnosti. Po meči či či či... V tomto prípade úplnou náhodou
by som musel a musím brať nielen ich, ale aj vlastný dych v rytme moci. I keď som megaloman a verím, že ním nie som ako každý iný, ktorý tvrdí,
že vie o sebe, že patrí k bláznom, no už tento osamotený fakt vyvracia
jeho tvrdenie, lebo blázon tvrdí vždy opak. Takže aj keď výnimka utvrdzuje
v sebe formu vzoru líšenia, musí celkom iste zmeniť pravidlo, aby viac už nik nemohol povedať, že precedens jej trvania
ohrozuje domnienky tejto veštby. |