medvedík sto nocí už zdielame jedno lože každú noc ti beriem viac a viac a divné mi je ako zabíjať ťa môžem no každým snom ťa dusím chtiac nechtiac... ráno čo ráno pohladia ma bledšie dlane keď zobudí sa v plyši zaborená tvár už sto rán hovorím si: ja nie, je nie! no dnes som ťa aj tak nezohrial... ako môžeš každý večer bozkať gombík, čo mám miesto nosa? ako môžeš objímať ma, nevidíš? za tou gombičkou sa skrýva plášť a kosa! nevieš, že slabšia si, keď dýchaš plyš? veď som len nič vyplnené tým, po čom sa ti horšie dýcha vankúš a uprostred číha alergia som iba bolesť-pýcha, bolesť-pýcha... prečo nedali ti hračku, ktorá nezabíja?! hodiny nespím, počúvam tvoj dych ako hrozne chrapčí, keď ma dýchaš! hodiny dívam sa na teba, kým spíš povedz mi ako môžeš dýchať plyš??? |