Mihajú sa mi svetlá lámp
pred očami
a čelným sklom.
Pridávam plyn,
zrýchľujem,
utekám -
- od teba.

Črepiny slov sa mi stále
zarezávajú do srdca.
Mojich slov.
Tebe povedaných.

Je niekoľko chvíľ po strede noci.
Niekoľko chvíľ do rána.
Tých niekoľko chvíľ
bez pomoci.
A v hrdle tuhá hrča
od bolesti
spútaná.

Pred nákupným centrom
stojí žobrák
a nemo hľadí.
Na výklad.
Na veci.
Na drahý kabát.
Na neónový nápis.
Hladný.
Tak strašne bezmocný.

Je pár hodín po strede noci.
A pár ich chýba do rána.
Ešte stále...bez teba...

Unavené viečka
mi padajú až kdesi
k zemi.
Sú dlhé a ťažké ako minúty.
Chýba mi tvoja vôňa.
Môcť ťa tak objať.
Pobozkať.

Zbaviť sa strachu a obáv.
Obáv o seba...

Na pumpe sa čas neukladá k spánku.
Jeden ľadový čaj, malú bagetu, časopis.
Zaplatím kartou.
Nevzal som si so sebou ani peniaze.
 
Ráno odchádzaš.
Na pár dní.
Sviatky.
Bojím sa, že navždy.

Je mnoho hodín po strede noci.
Mnoho rokov a sekúnd.
Stále mám rovnako zovretý žalúdok.
Musíš vedieť, že som to tak nemyslel.
Je jedna vec...možno ti ju raz poviem,
skúsim vysvetliť...možno...

*