| Prolog |
|---|
Když mandelinka stála demižón nejlepší slivovice. |
|
| Chrobák žravý - americký |
Narodila
som sa v malej dedinke, ktorú pomenovali podľa jazera, ktoré museli
pašeráci zo susedných dedín obchádzať, keď chodili tovar vymieňať do
Poľska. Preto, keď jazero vypustili, osadníci dali novej vieske meno
Ochodnica.
 Dedinku
chovajú horské kopce v náručí, dravá riava život vlieva do riečky
Ochodničanky, ktorá prezurčí celou dedinou po kameňoch do materskej rieky,
do jej kamenného koryta vystlatého nánosmi z hôr - sivobielych
balvanov, kameňov, ale aj roztomilo maličkých kamienkov, akoby účelovo
zaoblených na hádzanie žabičiek po ihravej, zelenomodrej hladine rieky
Kysuce.
Mám právo domnievať sa teda, že som pravá horalka, oddojčená slivovicou a vykŕmená na slaninke a domácich klobáskach.
Doktora
sme nepoznali, všetko liečilo sa borovičkou, domácou slivovicou a
optimizmom. Keď bolelo ma bruško z prejedenia, tata ma vzal do
krčmičky, objednal nám po štamprlíku borovičky a on si ešte priobjednal
jedno čapované pivko. Spišskou borovičkou liečili sa malé deti a pre
školákov a dospelých bola zasa vyskúšaným liekom slivovica.
 Tak
sa v tých dobách kurírovalo najlepšou medicínou sveta, čo pálila sa v
každej chalupe, aj keď to bolo zakázané, veď slivky rástli na každej
medzi a za každým plotom.
Bola to rozprávková doba, veď mohla
som počúvať chlapské báchorky o tom, čo má ktorý lepšie a väčšie ako
jeho sused, pri ktorých som sa nasmiala, ako nikdy v živote. Poväčšine
rozbolelo ma bruško, keď sa tata chystal na jedno, lebo dve, v nedeľu
po obede medzi chlapov do krčmy.
Najradšej som počúvala strýka
Blažka. Vyprával ako rozprávková knižka. Čím viac ho chlapi popchávali,
tým viac pridával si, tým väčšie mal včely, zajacov, tým viacej mal
dcér, pretože za každú cenu chcel mať syna, veď on bol chlapisko, on
bol, ako sa patrí horal, aj keď meral iba 160 centimetrov - ešte k tomu
v čižmách.
Tam, kde bol náš strýko, tam bola vždycky veľká
psina. Tata ma posadil na stoličku a opýtal sa strýka: „Počúvaj ma,
Blažko! Vraj sa chystáš stavať dom pre svoju dievku, čo chodí za ňou
ten lieskovan? To je šikovný chalan. Hrá dobre futbal, bol by z neho
dobrý útočník. Takého by sme, na môj veru, potrebovali do oddielu. Čo
ty na to? Bude svadba?"
Strýko sa poškrabkal za uchom a tváril sa nezvyklo ustarane: „Veď hej, ale najskôr musím opraviť strechu.“
„Ale
veď strechu si prerábal nedávno, či nie?” Blažko šibalsky zažmurkal a
bez zaváhania vysúkal pohotovú odpoveď: „To máš pravdu, lenže včely som
v zime vykŕmil cukrom zo Slaného, čo priniesla moja z brigády, z repy,
z Čiech a to ti je naozaj výživné žrádlo. Tie muchy mi po ňom nosia med
v kýbľoch a občas s nimi nedoletia. Boli také ťažké, že im popadali a
rozlámali škridlu. To už nie je strecha, ale sito.“ To sa ešte stále
vykrúcal, nechcel priznať, že už zase bude stavať nový dom, už piaty,
pre ďalšiu svoju dievku súcu na vydaj.
 Medzitým
si k tým vysmiatym humoristom prisadol, od vedľajšieho stolu, aj
klampiar Ďuro a hneď začal mudrovať: „Keď budeš už opravovať strechu
Blažko, mal by si si nechať vyčistiť aj ríne. Určite budú od toho medu
zanesené a to vieš, voda je sviňa, tá si cestu nájde!“ Blažkovi
priniesol na posilnenie pohárik slivovice, dobre vedel, že má ešte
ďalšie dievky nevydaté a možno ešte nejaká pribudne, veď jeho žena bola
čiperná, vždy vysmiata a plná života.
Strýko sa nadýchol,
obrátil darovanú slivovicu na ex, zapil ju pivom a navrhol návštevu u
nich doma: „Tak dobre! Príď ku nám, dohodneme to. Žena zabila zajaca,
navarila z každého ucha tanier huspeniny, mäsko prešpikovala slaninkou
a upiekla na bukovom dreve. Tých zajacov už nemôžem ani cítiť, začínam
mať chuť na prasiatko, a to pekne vyúdené na slivke.
Bude
zabíjačka, ale musíš prísť ty Ferko, pretože Mišo by na to prasa nemal
silu. To ti je sviňa veľká ako teľa, musel som chlievu zdvihnúť
strechu, aby sa tam vôbec pomestila.
Vykŕmili sme ju burgyňou,
čo svokra nasiala na tom záhumienku, čo rozsypal sa nám ten liadok z
Chile, keď bola ta prietrž a vrecká sa nám rozmokli na voze.“
Zrazu,
odkiaľsi, pripotácal sa sváko Ondrej k nášmu stolu a natiahol ruku k
facke: „Takú ti dám po papule, .... ty starý somár! Ty .... ty pľuha
cigánska! Vylepím ti jednu, že vybehne ti sopeľ, ty chruňo jeden …
akísi.“
Chlapi vybuchli v hurónsky smiechot, až plieskali sa do
kolien pri lapaní dychu. Ondrej hodil balans, prichytil sa Blažka za
rameno, ale nakoniec iba chrapľavo zajódloval, zalengal vzduchom a
terigal sa pre ďalšie pivo. Mrmlal si pod fúzisko do vrávoravého kroku
voľačo o somároch sprostých, cigáňoch hlúpych a vychýrených zlodejoch.
Ešte
stále nedokázal zabudnúť Blažkovi, ako ho v lete pred piatimi rokmi
dobehol, keď mu predal do jeho zbierky hmyzu v škatuľke od zápaliek
vzácneho chrobáčika, čo vraj priniesol mu jeho sused, ktorý sa vrátil
domov od príbuzných z Ameriky.
Ondrej ho vtedy kúpil za demižón
najlepšej slivovice z pred dvanástich rokov, keď poviedlo sa teplé leto
a slivky boli najsladšie, čo pamätali v celej dedine.
To sa ešte nevedelo o mandelinkách.
Za pár rokov na to, už zbierali ich zo zemiakov po kýbľoch a podaktorí lenivejší dedinčania začali na ne hojne sypať DDT. |
|
Počet úprav: 4, naposledy upravil(a) 'Anny', 19.10.2006 18:49.
| Názory čtenářů |
03.10.2006 17:40
 Albireo 
|
Milé povídání! *
Ty fotky jsou bohužel opravdu tak maličké, tak leda kdybys je měla k dispozici i ve větším provedení. |
03.10.2006 21:50
 johanna 
|
zasmiala som sa |
05.10.2006 21:28
PaJaS 
|
pekné je to ;-)) |
Přidat názor ...nápověda k hodnocení  |
|---|
(Pro přidání názoru je třeba se přihlásit)
|