Dvor bol vybielený peroxidom vodíka,

aj iné zlúčeniny hrali na idylu,

na okne som mal zamrznutú chvíľu,

ktorej som sa vlažne dotýkal.

Bolo to rýchle ako otočenie hlavy,

ktorým cudzie ruky lámu väz.

Chladnú mačku lízal teplý pes,

jej srsť boli zväzky pováľanej trávy.

Až dnu bolo počuť, ako pri tom mľaská

tá taká zlatá pouličná zmes,

starú mačku lízal mladý pes

jemne a nežne, doslova ju láskal.

Čo mu na tej hnusnej mačke mohlo chutiť? –

myslel som si, keď som šiel po rýľ.

Mŕtvu mačku lízal pes, čo žil,

a ja som sa stránil prebudenej smrti.

Neviem, prečo som ho nezastavil,

musel som sa na to pozerať –

ako pes líže srsť mačky bez hlavy

a je z toho taký strašne rád.