Vyplienili ste všetky záhrady,

vyhubili všetky kvety priateľstva,

vytrhali všetky korene a zasadili len pýr

a ešte vždy je to pre vás málo..

Čo ešte viac chcete?

Vari ma pri vás ešte niečo drží?

Keď vás potrebujem, nikdy tu nie ste!

Keď ma potrebujete, tvárite sa, že nie..

Neznášam vás, je to ozaj zvláštne..

Natoľko vás poznám, že už pre mňa nie ste ničím krásne..

Neznášam vás napriek všetkým tým rokom.. stala som sa krok za krokom svojim vlastným otrokom..

Neznášam vás, a predsa som tu teraz s vami, musím sa však od vás odpútať.

Ja nemôžem žiť bez záhrad, nemôžem žiť s vami, pretože sa nemám pre koho rozdávať..

Lúčim sa s vami, dajte mi už pokoj! .. Už sa viac nepotrebujeme.

Ja som vás chcela naučiť žiť a vy ste sa naučili žiť po svojom. Spoločné už dúfam nemáme nič, tak vám práve týmto dávam svoje .. ZBOHOM ..     !