Keď uvidíš plač v mojich očiach, nedaj sa pomýliť,
to len Neptún vyvolal búrku v hlbinách môjho mora..
Ale neodíď, prosím ťa, dokým ju neutíši..
Lebo ak sa raz spení voda, ak sa zakalí to, čo bolo čisté,
je ťažké nájsť záchytný bod..
Lebo ja sa topím, dusím sa vlastnou neistotou a tápam v tme..
a iba v priepastiach vidím bludné svetlá, ktoré ma tak vábia..
Už nemám z čoho dýchať.. Staň sa mi skalou v mojom boji..
Chcem ťa prijať ako neokresaný kus hmoty a nezasahovať do teba,
len sa chcem učiť z tvojich výmoľov a stúpať k hladine svojho
poznania..
a potom sa nadýchnuť..
Do všetkých pórov svojho tela nabrať nový život.. slobodný život
a prijať svetlo ako dar, cez ktorý uvidím svet v novej pravde, v
krajšej pravde..
Chcem sa utápať v lúčoch tvojho slnka a začať kvitnúť pre tvoje
potešenie..
a už nikdy viac sa nechcem vzdať svojich kvetov..

A tiež sa chcem naučiť trpieť a znášať bolesť,
aby som vydržala, ak ma spáliš, aby som sa ťa raz mohla dotknúť bez
toho, aby som zhorela vlastnou túžbou..

Pretože pre túto chvíľu si pre mňa ešte príliš ďaleko..