Krehká jak jazerná víla nad hladinou.

Kvet tisícich vôni zradený zimou,

mrazom spálený zelený šat

a predsa voní, to že má rád.

Tŕne vrastené do vlastných rán,

z ružových vojen, kde zomieraš sám

a prehrávaš vlastné sny.

Kvietok môj boľavý, svet vie byť zlý.

Takú ťa vidím, svoju modrú vílu.

Z dreva si stvorila človeka.

Na tvojich ranách nesiem vlastnú vinu.

Ty si môj spovedník čo sa ma nezrieka

a odpúšťa.

Mamička drahá, odpusť tie rany,

za mňa si nastavila tvár.

Každý môj krôčik bol príliš drahý.